hlavne nezakríknuť

Sedím v mojom kresle s nohami v tureckom sede. Len tak, strapatá, nenamaľovaná, v tielku, gaťkách a bielych vlnených nadkolienkach. Fúkam si med s čajom a rozmáčam v ňom pradedkove trubičky. Ako malá. Chutia sladko a chrumkavo, chutia ako vtedy.. Snažím sa pozostatky Vianoc pochytať do hrnčeka, každý deň by som si odliala len kúsok. To by mi stačilo.

Nakoniec, myslím, všetko dopadlo ako malo. Až nato, že nesnežilo. Ale to nevadí, bude inokedy. Podstatné je, že som na Vianoce dostala pokoj na duši a mapu ku šťastiu. Tak ju teraz otváram, každý deň, a robím si radosť malými krokmi vpred. Prechádzam procesom systematizácie a nachádzam v tom nevídanú satisfakciu. Idem ďalej. O spomienkach písať, príležitosti chytať, šance nezahadzovať, rozprávku prežívať. To by som chcela.

Osudovosť.

Máme nádej. Vždy ju máme, len ju nevidíme. A vtedy treba otvoriť oči a začať sa pozerať lepšie. Odosobniť sa, získať nadhľad a iný pohľad, nájsť to. Vy viete čo. Myslite na to, keď bude nabudúce, dobre?