malé vodné hriechy

Môj malý priestor. Umývam si vlasy, v predklone. Z tej perspektívy vyzerajú moje stehná akosi štíhlo. Škoda, že sa na nás ľudia pozerajú hore nohami len keď ide o postoje a nie o nohy. Nato by to bola vcelku fajn perspektíva.

Vlasy umyté, obalzamované a osérované, hodím nimi ako pravá členka pobrežnej hliadky, len tak sama pre seba. Teda.. Robím to kvôli tomu pásu vody, ktorý potom ostane na strope. Každý krát má iný tvar, inú hrúbku, iný obrazec. Kvapky potom zo steny padajú na mňa. Taký simulovaný dážď, ako keď idete do kina a ste jediný v celej sále ale oni vám ten film aj tak pustia, lebo je to také ľudské, že len pre vás.

Vyjdem z kúta, češem tú spleť. Dívam sa na seba do zahmleného zrkadla. Dotknem sa ho, opatrne. A dívam sa aj z druhej strany. Dva rozmery, dva ulhy pohľadu. Stretnutie so mnou. Nepochopené, alebo nestojace o pochopenie? Alebo stačí pochopiť? Aké jednoduché. Ja + 180 stupňov sa na mňa usmeje, tak potmehúdsky. Poznáme sa, vieme svoje, čo vám budem hovoriť.

Nakoniec otvorím okno a kvapky na mojom horúcom tele zvádzajú operetný súboj s vločkami, že kto z koho. Chytám chuchvalce malých kryštálikov do dlaní a po chvíli vzpierania sa tie fascinujúce útvary zmenia na vodu s mojou telesnou teplotou a stečú vo parodusna. Ako.. ako hriechy.