o plači

Je tomu len pár dní, čo sa mi podarilo rozplakať sa na verejnosti. Šla som po ulici, pršalo, bola tma a zima a mne v iPode hrali The Corrs - The Song For Ireland. Nikoho som nestretla, ale aj tak som sa cítila zvláštne. Započúvala som sa do piesne a zrazu to nejako prišlo. Uvoľnené emócie, potláčané city, falošné presviedčania, krutá realita. Padalo to zo mňa v podobe slaných sĺz zanechávajúcich čiernu stopu. Nekontrolovateľne.

To je už raz tak, keď je vám všetko ľúto. Ale nie preto to píšem.

Dnes som šla prepchatou dvestodvojkou a oproti mne stála žena. Veľmi pekná žena. V čiernych ihličkách bola aj tak nižšia odo mňa, vyzerala tak naivne a seriózne. Zapozerala som sa na svetlách zase niekomu do auta a keď mi pohľad zablúdil späť k nej, plakala. Tiekli jej slzy, smrkala, a hlavne, snažila sa tváriť nenápadne. Odvracala hlavu od ľudí a jej slzy sa odrážali v špinavom okne trolejbusu. Výrazne dymovo nalíčené oči sa pomaly menili na rozpité machule. Tak nóbl oblečená, vyzerala plačúc strašne fascinujúco.

Po tomto všetkom nasledovala myšlienková úvaha, čo dokáže človeka zobrať natoľko, aby sa rozplakal tam, kde evidentne nechcel, potom prečo sa ľudia tak boja plaču na verejnosti (napríklad ja som na paranoju tohto druhu, hlavne čo sa porozchodových období týka, expert), prečo im robí taký problém prejaviť negatívne emócie a naopak tie pozitívne bez mihnutia oka. Že prečo sa stále všetci tvárime že nebyť občas pesimista a nemať aj zlú náladu je samozrejmosť. Pravdu som nenašla ani vo víne. Heelp! :)