nemám právo

Niektorí si myslia, že bezmocnosť je fajn vec. Že keď človek dospeje do štádia bezmocnosti, môže si vydýchnuť, pretože už jednoducho nemá čo urobiť, aby danú skutočnosť, ohľadom ktorej je bezmocný, zvrátil/napravil/zmenil. Ostáva pasívny a sleduje vývoj situácie zo svojej bubliny bez schopnosti pohnúť čímkoľvek. Ja ju neznášam. Potrebujem mať moc korigovať dianie vo svojom živote. Potrebujem sa odpútať..

Tak dnes to boli najdhšie hodiny môjho života. Stáť vedľa človeka, s ktorým ste si mali vždy toho toľko povedať a zrazu vás nenapadá absolútne nič, máte prázdny pohľad ktorým sa navzájom radšej míňate, možno zo strachu čo by ste uvideli v tých druhých očiach, možno len prílišnou snahou nájsť čokoľvek, čím by ste odľahčili situáciu. Trápne krátke postrehy a vety hovorené jedine z dôvodu, že nádej rozvíjanej konverzácie opäť nezhasne communication breakdown neznámej príčiny.

Je to dosť nepríjemný pocit, stáť a prizerať sa, bezmocne, ako sa vám pred očami rúca vzťah. Je jedno aký. Ale nie je jedno že bez príčiny. Bez príčiny mne známej.