trasenie

Ťahala som kufor hore kopcom. Tĺklo mi srdce a rýchlo som dýchala, na spotenom čele som si potom prstom kreslila obrázky. Teraz sedím vo vlaku, hovoríme spolu po anglicky a je to fajn, nenútené. Pre nás už je štandard, že okrem svojej kultúry máme aj túto spoločnú. Aj o tom bola dnes skúška, o Brucovi Springsteenovi a o paradoxoch, o tom, prečo chcem robiť s ľuďmi, keď ich nemám rada. Práve preto, je to väčšia výzva ako logické veci. Tie sú logické. Tŕpnu mi nohy a teším sa domov, na zaslúžený pohár vína a dôverné rozhovory po toľkých dňoch.

Počítam, že ešte trikrát tam pôjdem, než sa definitívne odsťahujem. Stále sa budem cítiť ako doma, ale nebudem doma, nebude tam už žiadna posteľ ani papuče ani zubná kefka. Budú len dni plné vlakov a autobusov, možno dni strávené v aute s nejakou správnou hudbou a spoločnosťou. A spomienky ako tieto:

Bola nedeľa a my sedeli sme v tráve a bolo nám najteplejšie, pár metrov ďalej hučal predvolebný míting odees, toitoi-e a pivo v plaste a tak, vôbec nás to nezaujímalo. Všetci okolo nás fajčia trávu, stále ju je cítiť, keď sa prechádzame tak hádame, kedy je to tráva a kedy plzeň, lebo voňajú skoro rovnako.

Stáli sme na Kampe pri zábradlí so zámkami, a ja som zistila že jeden mám, a že ho už nebudem potrebovať. Chceli sme ho tam pripnúť k ostatným a kľúče hodiť do Vltavy, ako toľko ľudí pred nami, ale všetci by si nás fotili, skupinky turistov, ktoré sa teraz dozvedajú o tunajších novodobých tradíciách. Stále si myslím, že to musíme urobiť, lebo napriek tomu počtu zámkov je to niečo výnimočné, lebo s nikým iným to už neurobím. Takže taká je dohoda, pôjdeme tam nabudúce, možno za tmy po ceste z krčmy, a nebudeme na žiadnych fotkách Japoncov, zachytíme len svoje prežívanie, zachytíme ho do vlasov a očí, lebo tieto dve veci ostávajú rovnaké.