sunset

Tieto dni ma obklopujú obaly z čokolád, knihy, sirup proti kašľu, kečup, také banality, z ktorých sa dá vyskladať pekná realita. Všetko je na svojom mieste, všetko je úplne obyčajné. Len jedna vec -

Toto vidím z okna:


Už týždeň okrem toho vidím aj otvorené okná na druhom poschodí, jedno dokorán a druhé len tak pootvorené, či je 20 stupňov, či je 5, či je ráno, obed, polnoc. Musím nad tým rozmýšľať, nad životom, ktorý sa zastavil na druhom poschodí v dome oproti. Vidím kvetovaný gumený obrus, odstatú vodu v pohári, týždeň starý televízny program. Nevidím ľudí. Vidia to aj iní ľudia? Je to strašidelné, reálne dotýkajúce sa môjho rozprávkového výhľadu. Neviem, čo sa patrí v takýchto situáciách. Zaklopať? Hľadať odpovede? Myslím na to pravidelne, keď zazvoní budík a ja púšťam do izby svetlo, aj keď už je tma a ja idem spať. Rutinné myslenie na osudové udalosti v cudzích životoch.

A ešte:

Niekedy si myslím,
že keď ma to prestane baviť
a uvedomím si,
že vlastne môžem,
odídem.

A potom bude:

If I told you my stories and sang you my songs
Would you laugh at me
Would you pity me
What would you say if I asked of you
Not out of accident, out of loneliness
Would you shelter me
Will you shelter me*


*Hello Saferide