teplo

Ešte včera tu bol sneh a navodzoval prázdninový pocit, výhľad z okna ako na štrbské pleso, len obuť bežky. Vŕzgal pod nohami, dnes už vŕzgajú iba kamene z posypu. Je to takto lepšie, človek sa nebojí do zákrut na bicykli. O tretej je tma a všetci sú označení, blikajúci ľudia strachujúci sa o svoju bezpečnosť. Aj ja blikám, je to zvláštny pocit, taký novoviditeľný. Blikať v tme.

Posledný víkend bol rýdzo fínsky. Fínske sánky, fínska sauna, skákanie po snehu bosými nohami, sublimujúci ľudia a ich šťastné úsmevy všade okolo mňa. Spievali sme do zvuku gitár a praskajúceho ohňa, opekali sme klobásy a kukurice v krbe v obývačke. Lebo prečo nie. Potom sme si hovorili jazykolamy, každý vo svojom jazyku, a písali sme zážitky do knihy návštev. O tom ako sme triasli stromami a potom padal sneh, o mokrých rukaviciach a o varenom víne.


Prišiel muž a povedal nám príbeh o svojich deťoch, ktoré raz dávno spali v našich izbách. Ako ich raz cestou do školy sediac v autobuse na priecestí zobral vlak, tiež bolo vtedy veľa snehu a tma. Muž stíchol a my sme všetci dlho mlčali a s pohármi v rukách nad tým každý rozmýšľal vo vlastnom jazyku. Z rádia hrali piesne soundtracku k filmu Juno, na ktoré odvtedy neviem prestať myslieť. A vôbec. Myslím, že na nič z toho nezabudnem.