heartbeat

V mysli mi utkveli isté momenty, krátke a svojim spôsobom krásne podprahovosti. Teplá dlážka v kúpeľni, plyšové soby na jedálenskom stole, alebo náš bublinový rozhovor. Sedeli sme na drevenej podlahe pred horiacim krbom a konečne sme hovorili s prelomeným ľadom. Okolo nás bolo plno ľudí, veľká párty a hlučná zábava. Nikto sa o nás nepotkol, len ja som sa potkýnala o svoje slová. Ako že neviem. Jediné čo som vedela bolo confusion. Bolo veľa hodín a veľa myšlienok, tak som sa obula a prešla snehovým poľom do správnej chaty, bdieť obklopená simultánnym chrápaním.


Počúvam tú hudbu čo včera v autobuse, v nedýchateľnom vzduchu a nekonečnej tme. Vonku za oknom boli len stromy, a ja som stále hľadela do diaľky a dúfala, že tú polárnu žiaru uvidím.
Alebo niečo iné.
Odpovede na nepoložené otázky napríklad.
Že čo nás definuje.
Kedy je z pocitu o probléme problém.
O tom ako sa to stane, že sa človek zobudí do iného sveta ako je ten v ktorom zaspal.
A čo ak sa zobudí neskoro.
Či je 42 naozaj tá správna odpoveď.

Spala som málo a málo a potom zase veľa, a teraz to nejde. Tak sedím na posteli a opracovávam svoju túžbu objímať ľudí.
Cítim ako sa topím.
Cítim všeličo.
Aj to, že potrebujem poupratovať.