svetlo v tme

Dnes som stretla slepého. Bol to Woody Allen s tmavými sklami, paličku mal trošku ohnutú.

Prisadol si, a tak sme spolu čakali na chodbe natretej bledožltou olejovou farbou, ako u zubára. Mal šedivé vlasy a hovoril o dievčatách z Bratislavy, ktoré sem chodili na výmeny. Hovorila som mu, že viem, ale moja výmena bude ďalej. Pýtal sa kam, a tak sme sa dostali k téme dlhých nocí a večného svetla. Bol pohoršený - ako to tak môže byť, veď tí ľudia potom v lete určite nemôžu dobre spať. Hovoril niečo o iónoch, a ja som nevedela čo mu mám povedať. Sú to rozpaky, hovoriť s nevidiacim o svetle a tme. Napriek tomu reagoval živo, akoby tam bol, a všetko to videl. A možno aj videl, ale ja som sa nespýtala a nevedela, čo povedať. Čo by bolo správne a čo sa už nepatrí.

Pýtal sa koľko nás ešte čaká a koľko ľudí je vnútri. Že sa vždy cíti hlúpo za otázky, ktoré sú samozrejmé. Chcela som ho objať, za jeho nekonečné vysokoškolské štúdium naslepo, a len tak pre radosť. Aby bola moja aj jeho. Spoločná.