just like that

Vonku leje a vzduch je správny, nemôže byť správnejší. Byť o päť stupňov viac, šla by som sa prejsť. V hrudi mám už pár dní pocit, že mi vypadne srdce. Že budem zrazu bez neho a že mi bude fajn. A možno ani nechce vypadnúť, celkom by mu stačilo sa roztrhnúť. Na dve.

Môj život ovládla neuveriteľná rutina. Len sledovať hodinky a pustiť autopilota, nepremýšľať, radšej nepremýšľať. Vidím tú rutinu a jej kontúry už aj vo svojom tieni, keď idem po nábreží a vietor robí bytie trochu ľahším. Nie žeby som sa chcela sťažovať, práve naopak.  Chcem sa pochváliť, koľko mám možností. Som ako púpava - fúknite do mňa prosím, nech ma niekam odvanie cudzia sila a nie vlastné rozhodnutie. Tú zodpovednosť by som nemusela uniesť.

Zistiť, čo v živote človek chce, je asi to najťažšie. Nájsť si cieľ, ukázať prstom aha, to je to miesto kam sa chcem dostať. Ja mám ruku predpaženú, prst vystretý, a kreslím si vo vzduchu krúžky a hviezdičky. Bez prestávky a s istotou, že ešte nič nie je isté. A tak sa pýtam, ako často ľudia myslia na dôsledky svojich rozhodnutí? Čo všetko sa zmení a koľko vecí a ľudí ovplyvní jedno áno/nie/neviem? Jeden telefonát, jeden deň, jedno dobrodružstvo? Je pravda, že keby ľudia mysleli týmto spôsobom, ďaleko by sme sa nedostali. Ale je to zvláštne, že to vôbec dovolíme, nechať sa ovplyvňovať rozhodnutiami, ktoré vôbec neboli naše.

Neviem, dnes už nič neviem. Okrem jednej veci - spustiť sa na šmykľavke po 15tich rokoch bol skvelý zážitok.