spring thing

Tak sa to vonku rozpučalo, až mi je ľúto, že mám v praktice naládovaný čiernobiely film. Je tam už od jesene, kedy som ho kúpila exspirovaný v zľave, pretože fotiť jeseň čiernobielo sa mi zdal byť skvelý nápad. Lenže jeseň bola samý zhon, tma, zima, škola, škola, práca, zhon, takže toto obdobie (našťastie) ostalo nezdokumentované. Tak teraz chodím so stokilovou kabelkou a snažím sa fotiť a fotiť, nech svet zase môže byť farebný.

Minulý rok na burze starožitností na Červenom Kameni som si kúpila objektív - pevnú 200vku. Nezdá sa to, ale je super, cítim sa ako fotograf z bulváru. Vyjsť si tak ráno v pyžame a papučiach na balkón a fotiť ľudí v okolitých domoch, ako vešajú prádlo, polievajú kvety, vetrajú paplóny. Len tak obyčajne pozorovať rutinu, netušiac, že si ju niekto zachytáva.

Z toho čo je nové stojí za zmienku, že už tie opätky za volantom idú bez problémov. Riziková hranica 7 cm bola zdolaná a nie je plánované ju v najbližšej dobe prekračovať, takže si gratulujem. Obete na životoch zatiaľ nehlásim.

Okrem toho sa cítim staro, ale to je asi pozitívne. Všetky pocity a pohnútky ktoré kedysi hýbali svetmi beriem ako pekné samozrejmosti, ale som neochvejná. Je to zvyk, alebo ako sa to deje, že si človek začne hniezdiť v živote? Len tak chodiť prstom po mape, zrazu zastať a povedať si aha, tu je to celkom fajn, zhodiť batožinu, vyzuť lodičky a začať sa obzerať, čo sa nám ponúka. Súdiac podľa tých dlhých kapitol vývinovej psychológie som čakala, že to teda bude väčšie vzrúšo. Alebo len potrebujem, aby už prišlo leto 48°+, aby aspoň niečo začalo topiť ten ľad vo mne. Ten, ktorý mám tak rada.