je mi zima

Ja už nevládzem. Naozaj absolútne vôbec. Takto to vyzerá keď veríte v svoje sny. Stále a stále dúfate, a v hĺbke duše cítite, že sa všetko na dobré obráti, a že váš život bude konečne vyzerať tak, ako si ho predstavujete vo svojich snoch. V tých najtajnejších, ktoré nikomu nepoviete, tak veľmi chcete aby sa stali skutočnosťou.

Teraz - dnes, aj včera, a aj predtým, stále dostávam pocítiť náraz svojej hlavy prepchatej ilúziami a nádejami o tvrdú skalu. Všetky ideály sa hnusnými zážitkami a skúsenosťami rozbijú na milión kúskov, stratia sa v nenávratne, a po chvíli dostatočne dlhej na regeneráciu sa opäť vytvoria, zhybridnené a zregenerované, silnejšie než predtým. Ľahšie rozbiteľné a dopad je čoraz bolestivejší a bolestivejší. Už to jednoducho nejde, len tak vstať, pofúkať rany a ide sa ďalej. Lebo už sa ďalej nejde, nedá sa ísť. Už treba volať o pomoc. Kričať, stále hlasnejšie a hlasnejšie, aby niekto počul, aby niekto vôbec vnímal. Registrovať prehliadané zúfalstvo. Kričať, z plných pľúc a na doraz, aby to vôbec donútilo konať. A u niekoho ani to nestačí.

Bolo ublížené. Mne..