sobota, októbra 11, 2014

lego house

Prečítala som si zopár vlastných postov, ktoré tu síce nasledujú po sebe, ale boli tvorené s obrovskými odstupmi a v úplne iných kontextoch. Tak asi na tom niečo bude, že žlté svetlo, víno a ľudské teplo predstavujú šťastie. Minimálne pre mňa. Je tu aj veľa príbehov, ktoré sa stali a stálo za to o nich napísať, vedela som, že sa k nim rada vrátim, ako teraz. Čím to je, že také príbehy už v živote nemám? Alebo mám, len si ich zabúdam uvedomovať? Pozerám sa snáď všade inde, len nie okolo seba?

Snažím sa s tým niečo urobiť. A tak nemám čas na elementárne činnosti, ktoré iní zázračne zvládajú a stíhajú, ale asi mi to ani neprekáža. Zatiaľ. Bojujem so svojím perfekcionizmom a prvý krát v živote mám pocit, že žijem na doraz. Už viem, aké to je, a aj keď musím maskovať kruhy pod očami, tlmiť bolesť hlavy liekmi a žalúdok plniť fast foodmi, stojí to za to. Stojí mi to aj za výčitky, ktoré mám, lebo niektoré veci nás nepočkajú, nedajú sa odsunúť a tváriť sa, že teraz nie je vhodná doba. Sú veci, na ktoré je vhodná doba vždy. A napriek tomu sú také krehké. Myslím, že si to stále úplne neuvedomujem, aké jednoduché je o to všetko prísť. Tak sa hrám s ohňom a testujem hranice, hľadám mantinely a posúvam možnosti svojej nemožnosti.

Je to už dávno, čo som naposledy prišla domov o štvrtej ráno a nikto ma nečakal. Ísť a zažiť okamihy, pri ktorých nemám istotu, či je vhodné sa o ne podeliť. Paradoxne sú tie najlepšie. Ešte stále ma bolí brucho od smiechu, nohy z prechodenej Prahy a hlava zo všetkého alkoholu ktorý sme ochutnali. Radosť z objavovania miest, na ktoré ani taxík nevie trafiť, sledovanie tohto mesta z terasy kdesi hore nad ním. Slepá dôvera, prvorepublikové vily, široké ulice, a cudzia bunda na mojich ramenách, akési hlbšie prežívanie obyčajného života. Tu, teraz, znova. Viesť rozhovory do hĺbky, až na kosť. Je to radosť aj bolesť zároveň, odhaliť v niekom tak náhodne a tak rýchlo čistú ľudskosť a mrazivú úprimnosť.


V tom taxíku sa dozvedám, že bývala v dome oproti môjmu, aj sa volala rovnako, ale to bolo pred dvanástimi rokmi. Odvtedy na tejto adrese nebol, až dnes so mnou. Zahla mu a bolelo to, ale on už má manželku a dve deti. Sám zvyšok noci rozmýšľal, či je rana, hoci stará, už zahojená. Každopádne na ňu myslel a môžem za to ja. Radšej v tom nehľadám hlbší význam, možno len bývam na zlej adrese.

0 komentárov:

  © Blogger template 'Solitude' by Ourblogtemplates.com 2008

Back to TOP