Life is better blonde

v letku

2012-01-30T23:28:00.002+01:00

Nikdy som nevedela povedať, aký chlap je pre mňapríťažlivý. Žiaden typ, taká kombinácia všetkého. A potom som raz na jeseňvidela tento klip. Asi tridsať krát po sebe. Nevedela som z neho spustiť oči.No a už viem, že vyzerá akomôj frajer. Tak preto. To je, čo? Takto zrazu pox rokoch objaviť svoj typ. No ale nie o tom som chcela.

Zase sem nič nepíšem a zanedbávam svoje predsavzatia a veci,ktoré ma bavia. Lebo musím robiť veci, ktoré musím robiť. Chodiť párkrát dotýždňa večer vlakom do Viedne a o pol noci z nej, zaprisahávajúc sa zmrznutá nazastávke, že sa už konečne odhodlámchodiť autom. V noci po diaľnici plnej rumunských ešpézetiek.

Pijem veľa redbullov, pretože bojkotujem kávu, stále somkakavková. Aby sa dalo sústrediť, v piatok o desiatej večer na európskenariadenia, regulácie, peniaze v čase a svetlú budúcnosť plnú kariérnehonaplnenia a úspechu. Voila. Všade ma prenasleduje big blue, asi je to nejakéznamenie. Radšej to najbližší rok nebudem analyzovať.

Jediné, čo treba, je na všetko sa adekvátnepripraviť a čakať na svoj údel. Ženám to všetko snaženie sa raz na niečo bude.

ako dáma

2011-12-13T20:41:00.003+01:00

Mám hroznú chuť na pivo, ale nemôžem si dať, lebo beriem lieky, pri ktorých sa nesmie piť. Lieky na kĺby. Myslela som, že to je záležitosť 50+, ale evidentne nie.

Tak si aspoň nakrájam tú gazdovskú slaninu, čo som dnes dostala ako darček na meniny.

Ako dáma.

na doma a rôzne

2011-12-06T15:42:00.001+01:00

Tento víkend som si znova čítala o koncepte "na doma". Spomína ho Eva Borušovičová v texte pôvodne publikovanom ani sa nepamätám v ktorom internetovom magazíne. V zásade ide o to, že je nezmysel chodiť doma s mastnými vlasmi, v starých teplákoch a tričkách, ktoré sú súce akurát tak na umývanie podlahy. Práve doma totiž trávime čas s ľuďmi, ktorí sú nám blízki, máme ich radi, a zaslúžia si vidieť nás v reprezentatívnom stave viac než tí, ktorých stretávame v obchodoch, na uliciach, a s ktorými vlastne vôbec nič nemáme a môžu nám byť fuk. Dalo by sa operovať faktorom pohodlia, ale keď som to premyslela, začali mi tie tepláky byť oveľa menej pohodlné než dovtedy. Týmto svoju bohatú zbierku odsudzujem na sporadické nosenie pri ešte sporadickejších pohybových aktivitách, a oprašujem veci, ktoré nemám kam nosiť, lebo v zime je v nich vonku zima a ani kabát nepomôže. Takže to len tak na zamyslenie a prípadnú inšpiráciu.

Ohlásené znovuprebudenie aktivity na blogu trvá dlhšie než som myslela, za všetko hovorí dnešný citát mojej sestry: "neviem si síce predstaviť, že tam z čista jasna odhalíš svoju obsesiu Prada kabelkami, ale možno postupne..". Čiže postupne.

Zatiaľ teda o tom, že som rada, že posledné dva dni nie je hmla, ktorá v takom dlhom trvaní pôsobí depresívne už aj na mňa - jeseňomila. Šoférovanie vo vyšších podpätkoch už ide ok, ale keď sa začne šmýkať, prezúvam naspäť. Keramika a všeobecné patlanie sa s hlinou alebo inou hmotou je prekvapivo dobrá mentálna hygiena (len za nechtami to trochu bolí keď zaschne). A chcela by som menej povinností a viac času a menej tmy a trochu fotiť. A nech je aspoň sneh, keď už.

Toto ešte keď bola jeseň a nebola hmla:

odteraz nanovo

2011-11-08T22:13:00.000+01:00

Trvalo mi to dlhšie, ale nakoniec som sa rozhodla. Priznať sama sebe, ale aj vám, čo sem občas zablúdite, že sa so mnou niečo deje, niečo vskutku nevídané. Asi starnem, alebo ako to nazvať. Každopádne som dospela do stavu, kedy sa sama pred sebou (a pred vami samozrejme) nehanbím, že asi nie som taká emotívna a hlboko intelektuálna a všímavá a poetická a všetko ostatné, čo tento blog doteraz zo mňa robil, ako som sa cez neho mohla javiť a javila.

Nikdy nezabudnem, keď som veľmi veľmi dávno bola na prvom stretnutí s v. Bol to jej prvýkrát v mekdonalde. Sedeli sme oproti sebe, jedli sme hranolky, a ona, mnou na základe jej blogu považovaná za nežnú jemnú a krehkú vílu, povedala to slovo na p. To škaredé, viete ktoré. Dodnes sa z toho neviem celkom spamätať, a neviem sa ani rozhodnúť, či je to vlastne dobre, že my ľudia vôbec máme túto možnosť, robiť zo seba niekoho, kým nie sme, kým ani nevieme či by sme chceli byť. Ale o tom potom.

Keď som pred piatimi rokmi začínala písať tento blog, úmyslom bolo vytvoriť môj malý súkromný priestor, kam si budem odkladať všetko to, čo si chcem pamätať tak, ako si to chcem pamätať. Tento blog má svoju históriu, vývoj, sú tu aj nejakí čitatelia, a ja mám pocit, že päť rokov je celkom optimálny čas na zmenu. Odteraz teda o inom. Rôznom, plytšom, veselšom. Ale ktovie, možno sa mi zase zachce patetizovať, táto jeseň je na to ako stvorená.

Takže znova - vitajte!

for real

2011-08-09T22:16:00.003+02:00

Je tma a je na to dosť hodín, no teraz by som skôr uvítala, aby bola tma a bolo málo hodín. Taká podzimná tmavá atmosféra, trochu snehu, akurát aby sa šmýkalo a bolo mokro, ale nie príliš - na zimu a vianoce a tie ostatné veci, na ktoré je ešte čas. A vôbec. Na aké veci je čas a na aké nie? Je to vec priorít a preferencií? Hry osudu a zvládania životných skúšok? Chcem mať čas na všetko a preto nemám čas na nič. Mám čas na jednu vec a zároveň výčitky že sa nevenujem iným. Veciam ľuďom činnostiam.. že ma to bude mrzieť. Tak nad tým premýšľam a chcem mať všetko a nič, všetkým povedať to, čo by nemalo zmysel, len význam čisto individuálny PRE MŇA, lebo to mi proste stačí.

Najprv sme my a potom sú ostatní. Je to sebecké, alebo prirodzené? Čo som tým ľuďom dala a vzala, budú mi chýbať ich úsmevy a humor, už nebudeme mať spoločné problémy a prekážky, už si o nich len budeme rozprávať, niekde potme medzi komármi a pohármi. Ideme ďalej a niektorí ostávajú, rozdiely sú stále väčšie, dajú sa chytať a dá sa o nich napísať veľa strán, ktoré nikoho nezaujímajú, lebo ich máme všetci spoločné.

A preto, treba vôbec hovoriť o veciach ako je piesok, slnko, lehátko a spánok, drevené okenice, pastelové farby a nové topánky? Vrásky na čele a na nose, novoprepichnuté uši a bozky na ústa detí, ktoré sa na nás pozerajú inak než tí ostatní? Súčasti všetkých, neoddeliteľné väzby každodenných rozhovorov a myšlienok, ktorých dôležitosť si koľkokrát vôbec neuvedomujeme. To je povrchnosť, to je vskutku povrchnosť!

V živote sú stále nové veci, nové miesta a tí, ktorí tvoria naše spomienky. Dúfam, že budú inšpirujúci. A zábavní, to je asi najdôležitejšie. Cez deň sa smiať a večer skloniť hlavu na rameno do vážnej prítomnosti toho niekoho celého zahaleného v žltom svetle. Lebo to je moja spokojnosť. Tak veľa, tak málo.

tento máj

2011-05-11T22:53:00.000+02:00

Niekedy mi je ľúto, že už neviem hrať na klavíri. Keby som vedela, hrala by som také tie patetické, smutnokrásne piesne, vedela by som sa z toho tešiť. Keby, hlavne keby bolo možné sústrediť sa na to, čo je teraz. Vo váze mám tri rozkvitnuté pivonky, dá sa povedať, že sú to moje najobľúbenejšie kvety. Jediné, ktoré sa pre mňa oplatí odcvaknúť od koreňov.

Okrem tmavoružových kvetov je tu teraz veľa intenzívneho prežívania radosti, na ktorú si stále neviem zvyknúť. Na strety s ľuďmi a s ich malými veľkými problémami, na lúče slnka a slobodu a pocit, že potrebné veci vlastne vôbec nie sú potrebné. Pijeme ríbezlák v chladných pivniciach, oranžádu v svetlých záveroch našich dní voľna, ktoré by sa nikdy nemali skončiť.

Posledné dni chodím veľa peši a aj keď ma z toho bolia nohy a mám množstvo otlakov a počítač cez rameno, asi sa mi to nezunuje. Keď som čakala na električku, stretla som pri nefunkčnom automate chlapca. Mal futbalové modriny na nohách a veľké kučeravé vlasy. Predala som mu lístok, posledný čo som mala, chlapec sa poďakoval a nesmelo odišiel. Vyvolalo to vo mne dobrý a zároveň zvláštny pocit. Nedáva to zmysel, ale myslím si, že deti by mi ešte nemali vykať.

Pivonky vydržia dlho, no na ich počesť som dnes natiahla do fotoaparátu film, aby mi ony a všetky ostatné obrázky tejto jari pripomínali radosť, ktorá s časom a istotou bude meniť svoje podoby.

pulz

2011-03-30T20:41:00.004+02:00

Je tu teplo a ticho
prázdno.
Okolo, z toľkého voľného priestoru
náhle neviem kam sa mám skôr pozrieť
čo si všímať.
Už mi bolo povedané
že treba prekonávať strachy a zábrany a hranice a všetko
čo nejakým spôsobom posúva.
Vpred.
Bolia ma nohy
do špiku kostí by sa dalo povedať
nepoznám príčinu
poznám len prázdnotu.
Taký ten pocit, potrebu myslieť na niečo
čokoľvek
a následne zistiť, že nie je načo
lebo nie je nič.
Cítim to v spánkoch a neviem
čo by sa dalo urobiť
čo by mohlo byť inak.
Malo by to byť niečo veľké, poviem si
niečo o čom by sa dalo dlho do noci hovoriť pri fľašiach vína
jednej sviečke a nahej koži na nohách.
A všetko to mám
vlastním víno aj sviečku aj kožu
a predsa sa nič nemení
len farby áut ráno na diaľnici, keď sa snažím presvedčiť samu seba
že to bude len ďalší deň
keď sa nič nezmení
a ktorý nič nezmení.
Keby sa ma niekto opýtal
vyzval ma na akciu
vysloviť slová
o ktorých tvrdíme že neexistujú
možno by som sa prekonala
a všetko by dostalo úplne iné kontúry.
Môj svet by obliali kýble farieb
diametrálne odlišných od tých
v ktorých po nociach snívam.
Je to osobné a ja to budem brať osobne
kým tu som
lebo nikto iný len ja sama
neisto a pomaly
vyfarbujem svoju realitu.

fixing it

2011-03-01T20:21:00.003+01:00

Napríklad: máme čo chceme, je to to, čo potrebujeme? Hovoríme o tom pri víne, jeme teplé banánové koláče a je nám dobre, dobre že sú okolo nás správni ľudia a že je to tak už veľa rokov. Počas takých nocí viem, že práve tu a presne takto je tá správna možnosť, som si istá, že v ponuke nič lákavejšie nebolo. Vyspím sa na cudzom gauči plná nových podnetov, a ďalší deň prežijem s kávou v teplákoch. A ako rada.

Chcela by som sa teraz prejsť v mrazivom daždi, sama sa ponáhľať a potkýnať o krivé chodníky Bratislavy s plnými rukami tašiek, cítiť sa adekvátne týmto pocitom, že je to niekedy ťažké, ťažšie než vieme uniesť. Keď zavriem oči, bežia mi v hlave záblesky, ako pretáčaný film mojej mysle o tom, čo bolo je a bude, o tom aký skvelý a zložitý je tento život tu, že by som ho nechcela zmeniť, a pritom ho stále a s veľkou radosťou mením. Keď sa v tom už nikto nevyzná, keď je príliš veľa hodín a príliš málo vôle hovoriť o tom, o tej ľudskej obyčajnosti a fakte, že žijeme len pre seba a pre tých pár okolo, pre nič iné.

Sú to všetko veľké zmeny, na ktoré nemám čas sústrediť sa, prežiť svoju jednoduchú radosť. Že budeme zase trošku zariaďovať, že ak to všetko zvládnem, príde leto lúčenia sa s Prahou a vítania sa s Viedňou, veľa cestovania, smiechu a fotiek, že si budem zase dokola hovoriť, že nič nemôže byť lepšie. Možno len písať sem o tom trochu častejšie.

marcipán

2010-11-02T21:17:00.003+01:00

Napadlo mi to v utorok, niekde medzi 176 a 179 kilometrom, keď sme stáli v zápche na diaľnici a merali cestu za smiešnymi povinnosťami. Do očí nám svietilo slnko, kývajúce deti v autách okolo. Kto mi vysvetlí, z čoho sa skladá život človeka? Sú to ingrediencie, konkrétne zloženie, postupy, skladačky. Predstavujem si to kompaktne a jednoducho, všetok ten balast a malé významnosti, ktoré sú za nami, pred nami, i medzi nami.

Keď sú tri hodiny ráno, pozerám sa na tyrkysové žalúzie v okne, cítim teplo radiátora a človeka vedľa mňa. O siedmej zazvoní budík, ktorý ma nezobudí, tak vstanem, oblečiem si teplý sveter a čiapku s ušami. Počas cesty na metro sa zadýcham, dýchajú aj ľudia, ktorí oškrabávajú ľad z okien svojich áut. Pri schodoch kvitne ďatelina, pražská októbrová ďatelina posiata mrazom, asi ju sem poslali z rozprávky.

Dnes zložili lešenie z nášho domu, výhľad dole je opäť čistý. Vidno vlak, lietadlo, autá, všetko je v pohybe. Cintoríny stále svietia, stále majú plné parkoviská. A keby, keby som mohla v tieto dni poriadne chodiť, šla by som teiž na cintorín. Nájsť tie správne hroby a porozmýšľať trochu o živote vtedy, o živote tam, o živote potom. Prejsť sa pomedzi kamene, svetlá a stromy, vyjsť bránou von - naspäť sem, kde sa nás to týka.

Mám mokré vlasy a sedíme na posteli, je tma a ja hovorím o svojich veľkých vymyslených svetoch, o veciach ktoré sú v mojej hlave a spôsobujú mi radosť. Chcem sa o ne podeliť, aby boli pochopené aj niekým iným, aby sa tak stali ozajstnejšími. Len toľko chcem, toľko veľa.

joni, jong a jeseň

2010-08-30T22:52:00.004+02:00

Just before our love got lost you said
I am as constant as a northern star
And I said, constantly in the darkness
Where's that at?
If you want me I'll be in the bar

Keď veci nie sú dobré, netreba o nich hovoriť, načo ich dávať von, aby to pomohlo? Nepomôže. Namiesto toho treba myslieť na to, čo teší. Čo je dobré a príjemné a šťuchá do ramena ako niečo viac a hovorí psst! pre toto, pre toto tu sme.

Je tu ticho a zima, cítim jeseň, cítim ju po vôni. Mám nový krém z bambuckého masla, už je v obliečkach, už robí rána trošku znesiteľnejšie a večery rozprávkovejšie. Čítam počas nich o strachu z lietania a nebojím sa lietať, je to škandalózne a na dobrú noc zároveň.

Som sama a chcem byť ešte viac, vziať si veľké slúchadlá a po práci sa ísť prejsť, rozprávať sa so sebou, dýchať všetko, čo je okolo, sedieť sama v parku na lavičke a nikam sa neponáhľať, pretože práve to mi teraz chýba. Ku šťastiu.

Je tu ticho a ja s tým nič neurobím, len zaspím a potom, uprosted noci, niekto príde, chytí ma za ruku a zmení tým priebeh môjho snívania.

I remember that time that you told me, you said
Love is touching souls
Surely you touched mine
Cause part of you pours out of me
In these lines from time to time*

*Joni Mitchell

things we share

2010-08-06T21:21:00.003+02:00

Všetko sa zmenilo a nie je veľmi čo povedať. Všetko je nové, ale obyčajné, dni sú od rána dlhšie a od večera kratšie, tažko sa na to zvyká. Nastala pravidelnosť a presná postupnosť, mám kolegov. Blúzky, kofeín, veľa telefonátov a žmúrenia do monitora, zatiaľ ma to baví, zatiaľ je to nové.

V šuflíku mám mydlo s vôňou čokolády, vonia od neho index, diár, všetko, čo ma teraz vôbec nezaujíma. Kúpila som si krásnu knihu. Sú v nej nálepky a fotky, listujem si ňou v posteli a cítim sa ako malá, keď som si vzala knihu, ktorá nebola moja, a obrázky boli to jediné, čomu som rozumela. Vôbec to nevadilo, stačilo mlčať a pozerať sa, na nič sa nepýtať, nič nevysvetľovať. Robím to stále a mám z toho rovnakú radosť. Z niektorých vecí sa asi nedá vyrásť.

Súčasnosť treba osláviť, tak si pripime na život, život s komármi, krémom na nohách a slzami spojenými s tmou a teplom človeka. Život s varenou kukuricou každý deň na večeru a odtlačkami nôh na parketách, ako si šliapeme po dušiach vo všedné dni, keď nám nie je do smiechu a predsa sme šťastní.

trasenie

2010-05-27T00:08:00.003+02:00

Ťahala som kufor hore kopcom. Tĺklo mi srdce a rýchlo som dýchala, na spotenom čele som si potom prstom kreslila obrázky. Teraz sedím vo vlaku, hovoríme spolu po anglicky a je to fajn, nenútené. Pre nás už je štandard, že okrem svojej kultúry máme aj túto spoločnú. Aj o tom bola dnes skúška, o Brucovi Springsteenovi a o paradoxoch, o tom, prečo chcem robiť s ľuďmi, keď ich nemám rada. Práve preto, je to väčšia výzva ako logické veci. Tie sú logické. Tŕpnu mi nohy a teším sa domov, na zaslúžený pohár vína a dôverné rozhovory po toľkých dňoch.

Počítam, že ešte trikrát tam pôjdem, než sa definitívne odsťahujem. Stále sa budem cítiť ako doma, ale nebudem doma, nebude tam už žiadna posteľ ani papuče ani zubná kefka. Budú len dni plné vlakov a autobusov, možno dni strávené v aute s nejakou správnou hudbou a spoločnosťou. A spomienky ako tieto:

Bola nedeľa a my sedeli sme v tráve a bolo nám najteplejšie, pár metrov ďalej hučal predvolebný míting odees, toitoi-e a pivo v plaste a tak, vôbec nás to nezaujímalo. Všetci okolo nás fajčia trávu, stále ju je cítiť, keď sa prechádzame tak hádame, kedy je to tráva a kedy plzeň, lebo voňajú skoro rovnako.

Stáli sme na Kampe pri zábradlí so zámkami, a ja som zistila že jeden mám, a že ho už nebudem potrebovať. Chceli sme ho tam pripnúť k ostatným a kľúče hodiť do Vltavy, ako toľko ľudí pred nami, ale všetci by si nás fotili, skupinky turistov, ktoré sa teraz dozvedajú o tunajších novodobých tradíciách. Stále si myslím, že to musíme urobiť, lebo napriek tomu počtu zámkov je to niečo výnimočné, lebo s nikým iným to už neurobím. Takže taká je dohoda, pôjdeme tam nabudúce, možno za tmy po ceste z krčmy, a nebudeme na žiadnych fotkách Japoncov, zachytíme len svoje prežívanie, zachytíme ho do vlasov a očí, lebo tieto dve veci ostávajú rovnaké.

sunset

2010-05-12T19:18:00.004+02:00

Tieto dni ma obklopujú obaly z čokolád, knihy, sirup proti kašľu, kečup, také banality, z ktorých sa dá vyskladať pekná realita. Všetko je na svojom mieste, všetko je úplne obyčajné. Len jedna vec -

Toto vidím z okna:

Už týždeň okrem toho vidím aj otvorené okná na druhom poschodí, jedno dokorán a druhé len tak pootvorené, či je 20 stupňov, či je 5, či je ráno, obed, polnoc. Musím nad tým rozmýšľať, nad životom, ktorý sa zastavil na druhom poschodí v dome oproti. Vidím kvetovaný gumený obrus, odstatú vodu v pohári, týždeň starý televízny program. Nevidím ľudí. Vidia to aj iní ľudia? Je to strašidelné, reálne dotýkajúce sa môjho rozprávkového výhľadu. Neviem, čo sa patrí v takýchto situáciách. Zaklopať? Hľadať odpovede? Myslím na to pravidelne, keď zazvoní budík a ja púšťam do izby svetlo, aj keď už je tma a ja idem spať. Rutinné myslenie na osudové udalosti v cudzích životoch.

A ešte:

Niekedy si myslím,
že keď ma to prestane baviť
a uvedomím si,
že vlastne môžem,
odídem.

A potom bude:

If I told you my stories and sang you my songs
Would you laugh at me
Would you pity me
What would you say if I asked of you
Not out of accident, out of loneliness
Would you shelter me
Will you shelter me*

*Hello Saferide

koľajnice

2010-04-04T23:56:00.004+02:00

Vnímam krv pulzovať vo svojich nohách, kvapky vody na svojom tele, horúcu paru a rádio hrajúce šansóny. Všetko dostáva iný rozmer, má iné rozmery. Väčšia posteľ vo vedľajšej izbe možno znamená menší strach na ceste preč.

Na podlahe vedľa kufra je pripravený rad jarných topánok, vo všetkých si skúsim svoju každodennú trasu. Prejdem parkom, v ktorom mládež sedí na dekách, hádže si lietajúce taniere, spieva, fajčí a tancuje. Je to lákavé, lenže ja mám povinnosti a nemám priateľov.

Posúvajúc si arašidové chrumky sme pozerali film. Smiali sme sa, stuhnuto sme mlčali, tak na striedačku. Všetky scény z toho filmu som vedela lokalizovať. Znamená to, že to mesto poznám? Mám v nohách jeho ulice, dlažbu, v ktorej nedokonalostiach som zničila už pár podpätkov. Sú to urbanistické túry a nepríjemné prechádzky, keď sa z poslednej električky ponáhľam do kopca vyše hradu a v ruke stískam odistený slzný plyn. Ľahko sa na to zabúda, kým človeku nechýba mobil, či pocit bezpečia.

Keď mi ostane voľná chvíľa, sadnem si do električky a jazdím z konečnej na konečnú. Pozerám sa von, na domy, v ktorých už nikto nebýva, a rozmýšľam, že prečo. Pozorujem ľudí v električke, keď si vedľa holohlavého chlapca v bombere sadne černoch v rokoch a vyzerá to celé celkom obyčajne. Nazerám ľuďom do nákupných tašiek a čudujem sa, že niekto má tak rád zrovna ten a ten hnusný jogurt. Väčšinou sa smejem, robím si radosť, len sa tých ľudí letmo dotknem a odídem, zabudnem ako zabudnú aj oni, práve preto sú mi takí sympatickí. Ohlásená zastávka, výmena cestujúcich, výmena okoloidúcich. Taká dobrá divadelná hra s rýchlym spádom a vďačnými obmenami.

Pijem rosé a spomínam si na noc na hradčanoch, keď pršalo a my sme stáli na zastávke v dlhom objatí. Prišla nočná električka, nastúpili sme a mlčky sme hľadeli na dievčatá, ktoré dostali alkohol a stratili súdnosť, plné zážitkov a omylov držiac si sukne plesových šiat. Zvratky, taxíky, čudní ľudia. To sú istoty, ktoré robia isté okamihy pochybnými a iné neopakovateľnými. A aj keď to nie vždy robí radosť, myslím, že ešte nejakú dobu si to budem chcieť opakovať.

A kvitnú čerešne, bude ich treba ísť zachytiť do spomienok, alebo na film. Možno na oboje.

bloom

2010-03-24T21:44:00.002+01:00

Už to bude len pár dní a vypočujem si rôzne názory na rovnaké podnety. Cestovanie na prvého apríla, plné letiská, detský plač a použitý vzduch v lietadlách, je to viac spoločné než čokoľvek. Budú sa vybaľovať darčeky, zážitky a emócie. Roztrhané sáčky, papiere, radosť a úprimnosť, vnútorné dotyky, prebytok. Už teraz viem, že sa mi to bude páčiť.

Objednali sme si čínu, otvorili víno, a pozerali von oknom. Na svet tam vonku, na naše spomienky, ktoré starnú, ktoré voňajú ako jar a pomaranče, ktoré sa dejú tak rýchlo. Viem, kedy fúkalo, kedy sme sa báli výšok, kde sme čakali na autobus a slnko zvlhčovalo naše tričká, viem kde majú dobrú zmrzlinu a kde pivo. Kedy je to úsmev a kedy slzy, prečo sa nechty niekedy zaryjú do kože tak hlboko, ako vzniknú strapaté vlasy a škvrny na oblečení.

Za dedinou na poli, presne uprostred, týždeň sedelo asi tridsať labutí. Všetky veľké a biele, na zelenom koberci, vyzerali ako zo sna. Taký rozprávkový prelud, už viem, čo mi pripomínali. Toto sú veci, ktoré dávajú odpovede na otázky o tom, čo je normálne. Kde je hranica, kde končia výčitky, ukazujú na (ne)všedné a so zdvihnutým ukazovákom nás nútia - prežívať to všetko akosi intenzívnejšie.

ako vyzerá minulosť

2010-03-01T22:07:00.004+01:00

Kráčam pomaly šervúdom, kráčam na metro a nikam sa neponáhľam, chcem si vychutnávať tieto pomalé a dlhé momenty. Pozerám sa na strom, pod ktorým sa niečo stalo, na detské ihrisko, ktoré som pri tom videla. Deti sa hojdali na hojdačkách a nikto si nič nevšimol.

Boli tam ľudia, akých sa štítime, hádzali si striekačky, vybavovali si účty a nikoho to nezaujímalo. My sme si hádzali loptu - aké detské a patetické, aké pohľady-priťahujúce. Zotmelo sa a začalo pršať. Zostali sme len my a vydedenci, my vydedenci.

Pamätám sa, ako som pozerala hore, na deravú strechu vlakovej stanice, akú som predtým videla len vo filmoch. Chýbajúce sklené tabule a kýble dažďovej vody na mojej tvári. Vody, ktorá nič neočistí. Zhora presvítala tma, staré lampy blikali, amplióny ohlasujúce meškania vypadávali. Šmuhy z mojej tváre zmizli, vyžmýkala som mikinu a prestala som sa báť. Spala som, a potom, o piatej ráno v nedeľu, sme boli sami v prvej električke. Cez špinavé sklo svietilo slnko, a ja som sa cítila srašne špinavo a čisto zároveň.

Tak som sa sem vrátila. Stále ten istý šervúd a stále iní vydedenci. Aj týchto vystriedajú noví. Prisťahovalci z východu, čo si tu plnia sny, ktoré nesnívali.

Sneh sa topí,
dážď na chodníkoch schne,
chodníky sú stále posypané pieskom.

tam

2010-02-16T22:13:00.001+01:00

Točí sa mi svet
tak sa potácam
jednou rukou si pridŕžam klobúk
v druhej držím kvety
čo som si kúpila
ktoré zomrú len pre moju radosť
veď kto iný by mi ich kúpil.

Stúpam do mlák
a cítim vodu
a ako mi je zrazu chladno
na členky
mám chuť zapáliť si cigaretu
a keby som mala voľnú ruku
asi by som to urobila.

Myslím
že som tu už bola
je mi to povedomé
rozbila som sklenú nádobu a
prekročila jej prah
cupkám, tak trochu
s črepami v pätách

a

je mi do smiechu
je to na smiech
tak sa budem smiať
a nič ma nezastaví.
Hovorím si teraz.

nič sa nedeje

2010-01-10T22:04:00.004+01:00

Tento dážď sa mi nepáči. Nepáči sa mi ako topí sneh, ako sem vôbec nepasuje. Lenže sme kde sme, dážď bude ďalej a viac daždiť a sneh bude malá-veľká biela výsada hôr. Tak myslím na taký dážď, ktorý mám rada. Myslín naňho pri písaní všetkých tých mailov, v ktorých si hľadám bývanie. Čoskoro príde time to move on, time to move out again.

Chcem malý svetlý, môj, s veľkou posteľou a takými dvojitými oknami ako naposledy. Napríklad dole pod Petřínom, kde sme minule zmokli a hovorili o Müllerovi a milovaní v daždi s českým prízvukom. Dážď patrí k tomu mestu, viaže sa na chodníky a na moje spomienky. Aj na tie budúce, ktoré sa chystám ovplyvniť, čarovať si s budúcnosťou a pliesť sa iným do životov, pliesť im hlavy. A potom odísť a rezonovať, miznúť a zase sa objavovať, lebo to je moja obľúbená aktivita posledné roky. Hra a život, hra na život.

Okrem bývania hľadám letenky, túto jar to bude Belgicko a Holandsko, my, dve blondíny, dlhé hodiny v aute a čokoláda, pekné fotky a rozhovory o bolestiach, ktoré už nebolia, ktoré už len sú, len občas pichnú tam kdesi v zátylku, keď sa povie nevera, šampanské, alebo Innsbruck.

No a potom sa vrátim, lebo ja sa vždy vrátim. Musím potvrdzovať svoje výnimky, to k tomu jednoducho patrí. Dopijeme všetok glögg čo ostane z tejto zimy, kúpime nejaké dospelé veci, urobíme zopár sprostostí, ktoré nás budú tešiť, zaspíme a budeme k sebe patriť.

the way is to climb
the way is to lie still
and let the moon do its work on your body
(Shearwater)

2:24 a.m.

2009-12-17T01:19:00.002+01:00

Je tu -23 stupňov a nie je to zimšie, len sa teraz ťažko dýcha. Para zamŕza, a tak máme závažia na mihalniciach a na srdciach, ale aj iné veci inde. Všade sú vločky, sú ako páperie, dajú sa rozfúkať, vidno trblietanie ako chodíme, ako neznesiteľne vŕzgame. Len sa na to pozerám a zvnútorňujem, neviem to inak zachytiť.

Jedli sme sladkú polievku, zdieľali sme názory a poháre a teplé miesta na kožených sedačkách. Je to smutné a je to smutne patetické. Pot a trasúce sa ruky, rozšírené póry a zakázané stretnutia, aj to si človek všimne, keď zažíva niečo naozaj hlboké. Aj keď sme plytší než predstierame, pred inými aj pred nami samými.

Zajtra to už bude len o zápachu čistiacich prostriedkov, ktoré aj tak neodstránia to, čo by mali. Možno budeme chodiť po vode, cítiť nadpozemské čaro tejto činnosti, aj keď voda je zamrznutá.

Predala som svoj bicykel, podala veľa rúk a rozdala zopár objatí a bozkov. Keď odvážim batožinu, opovážim sa to prehodnotiť, toto celé. Cítim sa oveľa bohatšia a šťastnejšia, nebojím sa to povedať nahlas. A je toho trochu viac, čoho sa už nebojím.

heartbeat

2009-11-28T01:08:00.004+01:00

V mysli mi utkveli isté momenty, krátke a svojim spôsobom krásne podprahovosti. Teplá dlážka v kúpeľni, plyšové soby na jedálenskom stole, alebo náš bublinový rozhovor. Sedeli sme na drevenej podlahe pred horiacim krbom a konečne sme hovorili s prelomeným ľadom. Okolo nás bolo plno ľudí, veľká párty a hlučná zábava. Nikto sa o nás nepotkol, len ja som sa potkýnala o svoje slová. Ako že neviem. Jediné čo som vedela bolo confusion. Bolo veľa hodín a veľa myšlienok, tak som sa obula a prešla snehovým poľom do správnej chaty, bdieť obklopená simultánnym chrápaním.

Počúvam tú hudbu čo včera v autobuse, v nedýchateľnom vzduchu a nekonečnej tme. Vonku za oknom boli len stromy, a ja som stále hľadela do diaľky a dúfala, že tú polárnu žiaru uvidím.
Alebo niečo iné.
Odpovede na nepoložené otázky napríklad.
Že čo nás definuje.
Kedy je z pocitu o probléme problém.
O tom ako sa to stane, že sa človek zobudí do iného sveta ako je ten v ktorom zaspal.
A čo ak sa zobudí neskoro.
Či je 42 naozaj tá správna odpoveď.

Spala som málo a málo a potom zase veľa, a teraz to nejde. Tak sedím na posteli a opracovávam svoju túžbu objímať ľudí.
Cítim ako sa topím.
Cítim všeličo.
Aj to, že potrebujem poupratovať.

teplo

2009-11-19T21:32:00.003+01:00

Ešte včera tu bol sneh a navodzoval prázdninový pocit, výhľad z okna ako na štrbské pleso, len obuť bežky. Vŕzgal pod nohami, dnes už vŕzgajú iba kamene z posypu. Je to takto lepšie, človek sa nebojí do zákrut na bicykli. O tretej je tma a všetci sú označení, blikajúci ľudia strachujúci sa o svoju bezpečnosť. Aj ja blikám, je to zvláštny pocit, taký novoviditeľný. Blikať v tme.

Posledný víkend bol rýdzo fínsky. Fínske sánky, fínska sauna, skákanie po snehu bosými nohami, sublimujúci ľudia a ich šťastné úsmevy všade okolo mňa. Spievali sme do zvuku gitár a praskajúceho ohňa, opekali sme klobásy a kukurice v krbe v obývačke. Lebo prečo nie. Potom sme si hovorili jazykolamy, každý vo svojom jazyku, a písali sme zážitky do knihy návštev. O tom ako sme triasli stromami a potom padal sneh, o mokrých rukaviciach a o varenom víne.

Prišiel muž a povedal nám príbeh o svojich deťoch, ktoré raz dávno spali v našich izbách. Ako ich raz cestou do školy sediac v autobuse na priecestí zobral vlak, tiež bolo vtedy veľa snehu a tma. Muž stíchol a my sme všetci dlho mlčali a s pohármi v rukách nad tým každý rozmýšľal vo vlastnom jazyku. Z rádia hrali piesne soundtracku k filmu Juno, na ktoré odvtedy neviem prestať myslieť. A vôbec. Myslím, že na nič z toho nezabudnem.

červené

2009-10-20T23:20:00.005+02:00

Vrátili sme sa z východu a ostali sme očarení. Máme v sebe tú krásu, niečo cudzie, na čo sa nedá prestať pozerať, nedá sa na to nemyslieť. Možno pompéznosť je to správne pomenovanie. Prvýkrát som nevnímala mesto ako celok, ale len jednotlivé časti, stavby dovedené do dokonalosti, postavené na svojom mieste tak trochu omylom - v špine a chaose, ktorý bol svojim spôsobom príťažlivý.

No a všetky tie krásne ženy, ktoré svojimi vysokými podpätkami tvorili zvuk pulzu tohto mesta. Ženy a ich veľké náušnice a ešte väčšie kožušiny. Prirodzená súčasť prostredia, také ruské parížanky. Zastávka metra bratislavská a na nej sídlisko, na pražskej zase blšák. To metro je palác ľudu, aspoň tak to povedala Olga s prešedivenými vlasmi, silným prízvukom a neuveriteľnou charizmou.

Stratili sme sa a pýtala som sa na cestu, zjednávala som ceny a všetko, smiali sme sa na podobnostiach a rozdieloch, pochopili sme, že svetový jazyk vôbec nie je taký svetový. Spájala nás pri tom vodka a nedostatok spánku, zatuchnutý autobus a hmlisté východy slnka, ktoré nám robili ráno.

Presun na západ bol mrazivý, bol to prvý sneh, autentický zážitok ruskej zimy. Vlastne oveľa viac autentických zážitkov, napríklad prehra vo futbale a následná prehra jedného z nás. Veľa krvi a nejaké štichy, lebo vodka aj rozdeľuje. Bolo toho veľa, viac než sa dá povedať. Obrazy a momenty, pohľady a výhľady, všetky s rovnakým nádychom neistoty. Ako celá krajina. Taký je pozitívny dojem európy.

a must

2009-09-29T20:48:00.003+02:00

kučery a trblietavé veci
všetci čo hrajú na hudobné nástroje a robia tým radosť sebe aj iným, ale najmä sebe. tu, hneď za stenou, ale aj o poschodie nižšie.
dúhy, tiene, oblaky a klišé. nápisy na post-it papierikoch, po celej izbe a po celej duši. výhľad cez okno, ktorý je zo dňa na deň farebnejší.
čo sa stane, keď človek prestane chcieť.
moje červené líca v zrkadle vo výťahu, keď zamknem svoj bicykel a ponáhľam sa.
slová, ťažké a dôležité. slová o živote, píšeme si ich v zarážkach, ako tento text. ako jednoducho vyzerá, keď ho členia čísla, pomlčky.

filozofovanie namiesto povinností
je dnes povinné.

vnútorný výskum

2009-09-20T20:34:00.004+02:00

Zistila som, že tráviť čas myslením a vôbec mať čas na svoje myšlienky vždy vedie k nejakým dôsledkom - u mňa je to plánovanie. Myslím za účelom. Tak som si dnes po pár dňoch intenzívneho myslenia spísala, čo všetko chcem uskutočniť. Keď sa vrátim domov, a aj keď je to ešte ďaleko, teším sa. Sú to napríklad veci ako - stihnúť viedenské vianočné trhy a varené víno tam, pekne sa obliecť a ísť na predstavenie do historickej budovy snd, konečne nalepiť na stenu tie svetielka, čo som kúpila pred piatimi rokmi, prechladnúť hore na hrade, keď bude oranžovo, a také.

Obklopujem sa tu radosťami a vyjadrujem sa jednoducho. Stretla som tu prvého človeka, ktorý sa naučil po slovensky. Normálne, ako sa my učíme po anglicky. Až na to, že on vedel okrem po anglicky aj slovenčinu. Zažila som s ním noc, kedy pohár vody a veľa slov o Bratislave sú všetko, čo človek potrebuje. Hovoril mi o Aligátore a hovoril pomaly, stihla som pri tom spomínať na jeseň, v ktorú som tam chodila ja. Pre zvláštnu lásku a dobrodružstvo. Ale myslím, že som to vtedy brala vážne. Od Aligátora sme išli ďalej mestom, prežíval to akoby bol vo vlastnom, prežíval to ako ja. Vraj sa u nás ľudia hanbia. Tu sa zas hanbia usmievať. Musím zistiť, kedy u nich dochádza k tej vážnosti. Pod oknami mám totiž školu a z nej sa nič iné než smiech neozýva. Čo je potom prirodzené? Keby som tu žila, chcela by som ostať dieťaťom.

Tento človek mi okrem iného povedal, že na jeseň je tu krásne. Zatiaľ je, trochu chladno, listy už začínajú červenieť. Od vrcholkov stromov, postupne. Ja sa postupne obkladám knihami a pripravujem svoju psychiku na dni plné tmy a nekonečného prúdu myšlienok. S čajom v takomto hrnčeku:

Ako sa hovorí, it made my day. A robí každý ďalší.

another

2009-09-09T22:55:00.003+02:00

Dnes píšem o pohľadoch, o gestách, ktoré sa nám nechcú robiť. O druhých ľuďoch, o ich dôvodoch prečo tu sú. Ako ostrov duší, ktoré sa stretli celkom náhodou a teraz musia spolužiť. Sú tu pocity, ktoré som mala kedysi, sú tu pocity, ktoré nechcem a ktoré ma neminú. Myšlienky naskakujú inak než obvykle, keď hovorím s domovom, musím hľadať ten správny jazyk. Mám v hlave pop-pop-pop. Automat.

Hlboká noc a naše odparkované bicykle, veľa dymu, kryštáľové lustre a zamat, mäkké sedačky a na nich hmatateľný chaos. Ľudia a pot a drinky a nepísané pravidlá. Nie je to prekvapenie, skôr akési prijatie skutočnosti. Že s vekom sa vlastne vôbec nič nemení. Ako všetci tí dospelí ľudia a ich zmätky, strachy a zúfalstvo zo skutočného sveta. A ťažké rána, samozrejme.

It is sometimes an appropriate response to reality to go insane.
- Philip K. Dick

Teraz sa mi chce myslieť na Slavín, na ten parížsky pocit zo Šancovej a svetiel dole pod nami. Na komáre, ktoré dodržovali diskrétnu vzdialenosť, na moju krátku bielu bundu, ktorú tu nepotrebujem, na konšpiračné teórie o drogách skrytých pod kameňmi. Na teplé večery, na aké sa čaká.

Nedáva to zmysel, ale dáva to pocit šťastia.
Len sa nechcem báť, že sa budem báť.

kvetované šaty

2009-08-18T20:19:00.007+02:00

Dnes som na Obchodnej dostala balón. Žltý s nápisom "pekný deň", a bez dôvodu. Cestou v električke vyfučal, ale ten pekný deň zostal. Žiadne podráždené dôchodkyne, len zdvorilí dôchodcovia s bielymi igelitkami. A vôbec, všetci muži dnes dávajú pocit ochrancov.
Je to smiešne, páni s opálenými vypracovanými ramenami v ružových tričkách vám dnes nepodržia dvere, ale pred tými automatickými zastanú a povedia "až po vás", ako keby v tom bol nejaký rozdiel, či pred alebo po mne. Plážoví inžinieri s prehnanými ambíciami, by som povedala.
Aj také veci vyvolávajú úsmev, aj všetci tí ľudia, ktorí sa len tak dávajú do reči. Vo výťahu dnes o zlom spánku, o ťažkom nákupe, o nových susedoch a tak podobne.

Je málo tmy a málo spánku, preto je toľko zážitkov. Budem z nich čerpať ešte dlho, viem to celkom určite. Ako sme prešli autom celé Slovensko, všetko čo sa stalo, čo sa splodilo v našich hlavách pri kuchynskom stole v dome, ktorý už o pár dní nebude náš.

Teraz sa stmieva a ja som sama. Odídem presne o dva týždne, a budem už len viac sama, samejšia. Stále myslím na veci, ktoré nemôžem zabudnúť, ktoré sa musia zmestiť do kufra. Chcem písať zoznam, robiť kôpky a mať to premyslené, ale nebolo by to na nič dobré. Tak vyvešiam prádlo, nech tu vonia, polejem jahody vonku a pustím si The Science of Sleep.
Kým môžem, kým to nikomu nebude vadiť.
Kým sa budem môcť podeliť o pocit z toho filmu,
kým bude ten pocit čerstvý
ako naše jahody.

pohľadnica

2009-07-14T20:48:00.005+02:00

Dnes pri upratovaní som našla knihu o Kafkovi, niekdajší dar pod cudzím vianočným stromčekom. Vtedy dôležitý dar, dnes stále dôležitý darca. A tak rozmýšľam nad vecami, ktorými sme si odvtedy prešli, čo s nami urobili. Prečo pri čítaní niektorých textov márne dúfame, že si spomenieme prečo sme ich tak milovali, a iné nám stále robia motýle v bruchu, pocit že vyskočiť vysoko je jednoduchšie než čokoľvek. Čítam taký, zelené písmená kedysi čierne, len tak sa zmenili a toľko rokov to je. Ako to bude s vecami, ktoré nás teraz tešia prvý krát?

Boli sme tam aj tam a bolo o výborné. Mali sme sa pohľadnicovo, aspoň podľa fotiek, napríklad tejto priloženej. Ktovie, či sa na pohľadnice dávajú aj: skrútený žalúdok/ bezsenné noci zaliate slnkom/ slzy vo vlasoch/ prerývaný dych/ biele nohy trčiace spod perín/ zatuchnuté vankúše. Nie je to o sťažovaní sa, ale o emóciách, málo času na tak veľa uvedomenia. Málo času, ešte menej na duchovnú prípravu, dlhé sedenia na záchode v nákupnom centre sú v také dni prirodzené.

Mám v hlave kokteil - chuti s nechuťou, radosti a obáv, je to tam všetko, povyskakované z riadkov a za okrajmi. Niekedy mi napadne niečo celkom nepatričné, napríklad obraz v. vracajúcej pri strome krevety s bielym vínom. Smejem sa na tom, lebo už môžem, už je potom.

Toto sú dni ako každý rok, keď sa nám lepia tričká na chrbty a v autobusoch nechávame na koženkových sedadlách mapy potu. Každý sa za to trochu hanbí a každý to úplne chápe. Minerálka a veľké okuliare, za nimi roztopené líčenie, pretože po desiatich minútach v pekle na vzhľade vôbec nezáleží. Ide o to prežiť. Dlhé prechádzky po sídliskách, z ktorých sála teplo. Stromy spálené od slnka takmer ako ramená. Všetko sa nudne opakuje, mení sa iba spôsob, akým to prežívame. Obyčajnú krásu života, ako teplo druhého človeka, tento samotný pocit a nič iné.

light, lightness

2009-05-21T21:00:00.004+02:00

Redbull nalačno je neškodný, overila som si ráno pred skúškou. Nervozita a strach, triaslo sa mi celé telo, vždy sa trasie. Nemôžem povedať, že by to bolo nepríjemné, pretože ten pocit potom, keď sa dá vznášať aj so závažiami, ten za to rozhodne stojí. Aj teraz stál.

Kúpila som si sukňu a kúpim si aj Kunderu, jeho Nesmrteľnosť. Z prozaického dôvodu - som sebec, a s jeho knihami sa ponáram hlbšie než obyčajne. Asi je to pátos, čo na mňa zaberá. A ešte podnety, podnetné rozhovory pri víne v letenských sadoch, keď už zapadá slnko a moje šesťhodinové intelektuálne spojenie odíde na pivo. Vtedy si pustím hudbu plnú energie, a tiež mám chuť skákať.

Skákať si do reči pri všetkých tých témach, ktoré sme prešli, také, na ktoré inak nemyslíme. A potom sa to stane a okrem nich myslíme aj na to, aké je dôležité byť s ľuďmi a vymieňať si poznanie. Zaujímavosť ľudí, v čom spočíva? Môžu za to vôbec? Sú to otázky viery, vzťahy a skúsenosti, ktoré nás obrúsili, stálo to veľa a stálo to za to.

V utorok odídem, ani sa nebudem poriadne baliť a zavriem za sebou tieto dvere. Je to pre mňa staronové, odchádzať a vnímať to ako začiatok. Začiatok nocí s otvoreným balkónom, žiariacich neónov bratislavy a štípajúcich komárov. Budem mať odreté nohy zo sandálov a ruky lepkavé od.. od cukrovej vaty napríklad.

Dobre sa to začína, toto leto, musím si to myslieť.

seen in_

2009-05-14T15:23:00.005+02:00

Ešte ani nebola tma, keď som sa od havany s kolou vzďaľovala centru. Bolo po prednáške o sexe, pán kapacita sa napriek odbornosti prejavil ako chlap. Išli sme na festival, metrom, metrom a plným autobusom. V ňom som nemyslela na nič iné, len na oči mužov, prepichujúce pohľady bez kontextu.

Koncert bol výborný, výborné bolo skupinové vlnenie davu. Vo vzduchu lietali mydlové bubliny, fúkali ich dievčatá z okien internátu. Keď sa zotmelo, vzduchom začali lietať plastové poháre. Boli plné piva, pivo pršalo, mali sme ho všade, najviac na vlasoch a na tvári. Páčilo by sa mi, keby mi ho niekto z čela zotrel perami.

Koniec znamenal paniku a zem posiatu všetkým.

Jedno tenké spotené tričko a bunda nie sú dosť na noc pod holým nebom, ešte nie. Dostala som cudziu mikinu, voňala skvele. Povedala som mu že pripomína sneh, ale mýlila som sa. Bolo to latino a rýchle vrtenie bokmi.

Cestou domov sme stretli veľa dievčat s vyžehlenými vlasmi. Mali legíny, veľa mejkapu a zlú angličtinu. Hovorili sme o mne, či aj ja budem pôsobiť ako trúba tam hore v septembri. Aspoň že na legíny bude zima.

V taxíku sme cestou späť počúvali mládka
naprieč celou prahou
a v mojej hlave bola túžba odísť už odtiaľto domov.

svetlo v tme

2009-05-05T19:44:00.006+02:00

Dnes som stretla slepého. Bol to Woody Allen s tmavými sklami, paličku mal trošku ohnutú.

Prisadol si, a tak sme spolu čakali na chodbe natretej bledožltou olejovou farbou, ako u zubára. Mal šedivé vlasy a hovoril o dievčatách z Bratislavy, ktoré sem chodili na výmeny. Hovorila som mu, že viem, ale moja výmena bude ďalej. Pýtal sa kam, a tak sme sa dostali k téme dlhých nocí a večného svetla. Bol pohoršený - ako to tak môže byť, veď tí ľudia potom v lete určite nemôžu dobre spať. Hovoril niečo o iónoch, a ja som nevedela čo mu mám povedať. Sú to rozpaky, hovoriť s nevidiacim o svetle a tme. Napriek tomu reagoval živo, akoby tam bol, a všetko to videl. A možno aj videl, ale ja som sa nespýtala a nevedela, čo povedať. Čo by bolo správne a čo sa už nepatrí.

Pýtal sa koľko nás ešte čaká a koľko ľudí je vnútri. Že sa vždy cíti hlúpo za otázky, ktoré sú samozrejmé. Chcela som ho objať, za jeho nekonečné vysokoškolské štúdium naslepo, a len tak pre radosť. Aby bola moja aj jeho. Spoločná.

o deň viac

2009-04-30T23:22:00.005+02:00

Vrátila som sa domov, zložila tašky k posteli a zbadala pavúka, ktorý je novým obyvateľom tejto izby. Moja izba kedysi mala sýtoružové steny, dnes má veľa zbytočností na policiach, a jedny svetielka s americkou koncovkou v skrini. Musela som ich kúpiť a nemohla zavesiť, lebo veciam ako prúd vôbec nerozumiem. Vždy, keď mi dohorí nejaký kahanec, alebo pribudne niečo, čo treba prišpendliť, otvorím skriňu, a napadne mi spýtať sa, čo s tými svetielkami bude. Príde aj na ne rad tak, ako na všetko?

Začínam meniť priestor okolo seba, neustále prekladanie vecí a kufrov. Rozmýšľam, kde som najviac doma, všade je teraz nejako lepšie. Ale tá potreba pohnúť sa ďalej neodchádza, tak idem. Škrtám splnené zoznamy a zalieva ma pocit spokojnosti. Že veci idú, že sa ich dá stihnúť toľko, aj keď čas plynie rýchlo. Stále sú diery v povinnostiach, čas na dlhé pohľady z okna - na orgován, na spoteného muža v aute, na starenku zametajúcu ružové lupene z betónu.

Myseľ mám v ľade, hore na severe. Hádam, aké to bude, žiť chvíľu v tme a zime, byť tam za seba aj za niekoho iného, za krajinu, ktorá vôbec ničím nie je moja. Som cudzia, najcudzejšia. Myslím, že to nevadí.

Cestu z metra sprevádza vôňa klobás pohádzaných na rozkladacom stolíku a ruská čeština. Už som si zvykla, že po dovidenia nasleduje ticho. A je to tak dobré, lebo je to isté. Je to stále a to isté.

Nohy mám natreté bielym zázrakom, lesknú sa v žltom šere. Žmúrim oči (už s okuliarmi), a myslím to vážne, že silnejšiu žiarovku nekúpim. Jedna z veci, ktoré mám príliš rada. A keď sa mi oči pokazia viac, kúpim si čočky, zosvetlím vlasy, a budem sa vyhovárať. Pretože to je zábavné. Zábavne mocné.

Do uší si púšťam audiobook, hovorené slovo mi je teraz bližšie než hudba. Sledujem pavúka, mení stanovisko. Stanovište. Jedno z toho.

Potrebujem málo vecí, málo ľudí a neviem. Znamená to skromnosť?

ako to ide, ako to je

2009-03-25T21:55:00.007+01:00

Som sama, často a rada, na rôznych miestach a v rôznych mestách, najčastejšie v našom byte s vysokými stropmi a starými dvojitými oknami. Často niekto v dome hrá na klavír, vždy hrá v ten správny čas, tie správne melódie, vždy sa to hodí. Je tam so mnou len hudba a prievan medzi dverami. Vtedy mám čas myslieť a uvedomovať si, prežívať správne veci, prežívať ich správne. Že to nie je prekliatie, je to viac požehnanie, tá samota.

A všetci ľudia okolo mňa, veľké mesto ako ich útočisko, ich anonymita a samota ako voľba, ako prejav neschopnosti žiť s inými, niesť za svoj život zodpovednosť. A vôbec. Koho potrebujeme, ak si na rozhovor vystačíme sami? Cestujem metrom a počúvam rozhovory ľudí, ktorí spolu žijú a ktorí sa nepočúvajú. Žiadne otázky, len do seba zapletené monológy. Príbehy stratených existencií. Sú ako bezdomovci, aj oni tak komunikujú, hovorili nám o tom na prednáške. Taká zúfalá snaha podeliť sa s tými, ktorí nerozumejú tak, ako by sme to potrebovali. Podeliť sa o trpký príbeh nezmyselných životov. Ľudia sú iluzionisti.

-

Dnes ráno som sa zobudila s dobre známym dávnym pocitom. Nezmyselné prebúdzanie sa do totožných dní, presné rozvrhnutie a istota, čo bude nasledovať. Vôňa Gucci na mojich zápästiach, odvtedy ma z nej napína. A vraj - záviď mi, vtedy naozaj nebolo čo závidieť. A to zúfalé nekonečno. Žiadne "haló, vystupovať." Odtiaľto sa nevystupuje. Kam by sa aj?

Slnečné pásy na mojej tvári,
horúci vzduch a zvírený prach.
Zovretie.
Zívla som si.
Zívam.
Zívam prázdnotou.

moje prúdenie

2009-01-15T22:24:00.007+01:00

Na lúke medzi dvoma panelákmi (kde je len jedno malé, opustené ihrisko, a veľmi bielo práve teraz) som skákala po snehu, a lámala som tú jeho vrchnú škrupinu, pchala pod ňu rukavice a skúšala. Aký je, či mám vyjsť hore a odložiť tašku, zavolať si posily a zneúctiť svoj kabát. Hádzala som ho z rúk hore nad seba, nech je ako múka, nech mi padá na plecia a je pri mne bližšie, nech ma poznačí.
Nikto sa toho neúčastnil, možno len ako špeh spoza žalúzií, alebo ťažkých závesov, aké majú dôchodcovia, ktorí susedia. Tí by si iste pomysleli, že som šibnutá.

Všetko sa mi šmýka, hlavne čas a topánky. I tak sa mi to páči, aj keď je to nebezpečné, chodiť s upažením a hľadať rovnováhu. Nech v tieto dni ľudia žijú tú metaforu, cítia jej krehkosť. Na nič iné tu nie je.

yeah, life is slippery. here, take my hand.

Včera som cestou z kina stála na zochovej a mrzli mi pritom ruky, stála som v protismere väčšine. Čakala som na teplé miesto hore v autobuse, odkiaľ by pod pouličnu lampou vyzerali obrázky z môjho čakania oveľa významnejšie. Snežné umenie. A nebola som sama, kto tam tých pätnásť minút chodil v obrazcoch.

Zajtra keď sa zotmie, otvoríme to červené víno a zahĺbime sa do perín. Zajtra ti budem rozprávať o noci na pontóne, o vetre a komároch, o mieste, odkiaľ vidieť prvé vyznanie. Opäť si prelistujem tie čiernobiele fotografie, odnesiem víno do chladničky a zhasnem. Ale to už ty budeš dávno spať.

pieces

2008-12-27T23:29:00.003+01:00

dávno
Včera som vo vlaku opäť pozerala film. Je to príjemné, mať čas na príjemné veci. V tomto filme bola Kate a jej farebné vlasy, Jim, ktorý sa mi prvý krát páčil, pretože vôbec nebol smiešny. Páčil sa mi sneh a príbeh z vlaku podobnom tomu, v akom som sa viezla. Keď som potom zaspala, stále som toho bola plná, všetkých tých kaziet a hriechov, bolo to ako zosobnený film o filme. O spomienkach.

dávnejšie
Myslela som naňho, nepoviem že nie. Ako to je, keď človek nevie, z čoho mať výčitky, a z čoho nie? A je vôbec normálne, keď ten, kto prvý povie, že robíme niečo zle, nie sme my sami? Tak som tam sedela s odhaleným ramenom, s rukou studenou od piva, nesmrdeli sme si po cesnaku, a ja som nevedela a nemyslela. Nevedela som, čo si myslieť, nemyslela som, že mám vedieť. Hlasná hudba, všade boli poprepichovaní ľudia s čudnými účesmi v čiernom. Pivo, pivo, prehováranie, vlastne veľa prehovárania. V ten večer mi prvý krát napadlo, že chuť po dobrodružstve môže byť nebezpečná.

len pár dní
Mám rada, keď sú moje krátke nechty červené, pásy látky omotané na krk a strapaté vlasy. Aj teraz by som tak vyzerala, stačilo by zopár pohybov a nejaký dôvod.

teraz
Je to vo mne nasypané ako vzory z farebného piesku. Všetky tie omrvinky, čo ostanú po koláčoch na stole, keď hostia odídu (a koláče s nimi), len malé smietky hovoriace o tom, čo bolo. Po silnom punči ostalo sucho, len zvuky pukajúcich bubliniek minerálky na zriedenie. A vône, všetky tie nové vône, ktorými podvádzame nás s nami. Mango, ungaro, citrusy a ich kombinácie. A vôbec.

Odpovede bez otázok, otázniky bez slov. Kde to sme, my, ľudia na hranici dospelosti?

okolia

2008-12-07T13:56:00.005+01:00

Keď som sem cestovala naposledy, pozerala som vo vlaku film. Mal byť asi hlboký, ale zapôsobil na mňa len pohnútkou rozmýšľať nad silou slov. Bol, akoby sa všetko dalo len tak povedať a tým urovnať, alebo zmeniť. Žiadne vnútornosti, nič pod slovami a okrem slov samotných. Nepáčilo sa mi to, ale bolo to inšpirujúce, takéto zjednodušenie.

Deje sa vo mne veľa vecí, no len o mále z nich chcem, alebo viem niečo napísať. Často napríklad uvažujem o psychickom zdraví, o jeho vrtkavosti, nezákonitostiach, že je to iné, než hovoria na prednáškach a píšu v knihách. Ale ako iné, to neviem. Preto to vo mne len mraučí, nederie sa to na môj povrch. To sú asi veci, ktorými človek musí prejsť, ktoré ho nútia myslieť, aby sa obohatil, aby sa v ňom niečo pohlo tým správnejším smerom.

Dnes som tu bola prvý krát v kostole, na Jindřišskej sú omše v slovenčine. Bolo to veľmi príjemné, veľmi obohacujúce stretnutie s Bohom. A so všetkými ostatnými, ktorí spievali po slovensky a usmievali sa pri znaku pokoja tým spôsobom, akým sa usmievame na človeka, s ktorým nás niečo spája, i keď ho nepoznáme. Cítila som sa nachvíľu ako doma, v kúsku svojho sveta uprostred cudzieho. To človeku dobre padne, keď žije na tak veľa strán.

veže

2008-10-21T17:56:00.006+02:00

Dnes som si v antikvariáte kúpila knihu od Jána Štrassera, Dobrý den z Bratislavy. Je to zbierka stĺpčekov, ktoré písal do Lidových novin, aby informoval o kultúre na Slovensku. Teraz tá kniha leží na nočnom stolíku a čaká, lebo aj ja chcem byť informovaná. Na ten antikvariát som natrafila náhodou, pri jednej z prechádzok, ktoré absolvujem každý deň a ktoré patria do cyklu Spoznaj toto mesto.

Tak veľa chodím, veľa sa pozerám, a snažím sa pamätať si. Dnes mali na Malej strane jahody za 20, lanovka na Petřín nefunguje pre technickú revíziu, v obchode s cudzojazyčnou literatúrou na Kampe majú knihu Pýcha a predsudok len za 200. Našla som obchod s farbami na sklo, reštauráciu, kam pôjdeme pri výnimočnej príležitosti, aj park, kde by sa fajn popíjalo víno v jesenný podvečer ako je tento.

Príjemne pofukuje, a jediný dôkaz toho, že nie je jar, sú listy a ich farebnosť, ktorá ozvláštňuje tieto pestrošedé ulice. Listov na chodníkoch pribúda, a ja si spomeniem na september v Paríži, na suché listy, po ktorých som stúpala v Luxemburských záhradách, keď na to bolo ešte priskoro, keď ešte u nás bolo takmer leto. Myslím, že mi to pomohlo pripraviť sa na jeseň.

Všetko sa tu hýbe nezvyčajným tempom, ľudia lapajú po dychu, keď prebehnú cez cestu, stihnú metro, prídu načas na schôdzku. Každý deň ich vidím, prichádzame do styku. Smejú sa, naháňajú svoje deti, plačú, hľadajú cestu domov, a niekedy sa len tak zastavia, tak ako ja na moste, a pozerajú sa niekam ďaleko. Vtedy sa mi chce opýtať čo tam vidia, ale je to príliš nevhodné.

Je mi tu dobre, naplnili sa moje očakávania. Odjakživa to tak je, asi si ich viem správne nastaviť. To je moja malá devíza. V hrnci sa varia osolené zemiaky, z hrnčeka sa parí čerstvo zaliaty čaj. Je utorok a to znamená, že onedlho ma čaká vlak, cesta, ktorú celú prečítam. Budem sa trochu pozerať aj von oknom, a ako to robím v poslednej dobe, budem myslieť na jeseň, ktorá nie je smutná a pochmúrna, ale je taká krásna, že sa s tým nevieme vyrovnať inak, než plačom. No a ja to vždy cestou domov a z domu skúšam. Keby sa to náhodou podarilo.

zlý spánok a iné

2008-08-29T01:01:00.001+02:00

Možno som ešte nevidela dosť veľa filmov
možno som ešte neprečítala dosť kníh
aby som sa naučila
žiť sama so sebou
na hojdačke.

Možno by som mala menej ukazovať vnútro
možno by som ho mala ukazovať viac
aby bolo jednoduchšie
napredovať po svojej
po našej ceste.
-

Chcela by som raz tancovať po byte
oblečená v pekných šatách
bez dôvodu s ním.

Chcela by som sa stretávať a hľadať pokoj
hľadať spôsob
ako nájsť pokoj.
-

Píšem si na papier čísla pod seba
snažím sa zistiť ako to je
komplikované x 3.

Stále viac škrtám a stále viac si nechcem
priznať že možno
som zabudla – ako na to.

čo potrebujem

2008-08-16T16:32:00.007+02:00

Čakám na dážď, nech pozvešiam prádlo, aby nebolo ešte mokrejšie. Uvedomujem si, že mám rada zvuk huslí,
že vo mne pri nich vznikajú sviatky,
že vo mne potom padá sneh,
a pritom je tak teplo. Stále sa mi šúpe čelo, už od tej tatranskej túry, čo nás po nej boleli chodidlá a hlavy z návalu naozajstného vzduchu. A potom sme si museli zvykať na ten náš späť doma.

Je to také čudné obdobie. Napríklad teraz - možno bude ďalšia búrka a možno zabudnem, že chcem vidieť polárnu žiaru. Ten zúfalý ľudský proces zabúdania vo mne vyvoláva strach. Že zabudnem, čo som chcela, čo som si myslela. Že zabudne, aké to je, byť so mnou. A potom príde a veľa sa na mňa pozerá a ja môžem zase dýchať pravidelne. Asi potrebujeme tieto malé tragédie, aby sme si vážili svoju prítomnosť.

A nič sa mi nechce, len piť červené víno a myslieť na tmavé dni a vlhké povrchy. Okamihy, kedy z pouličných stánkov pôjde stará trúbkarska hudba. Tá, akú som povedala, že chcem na svadbe, žiaden senzus ani hity mladosti našich rodičov.

Blýskajú mnou meškajúce vlaky, v ktorých sme strávili veľa hodín, v ktorých budem tráviť jesenné piatkové večery, keď bude skoro tma a na nástupišti veľa objatí. A nech sa ma pri nich dotýka aj zvnútra - to potrebujem.

niekde inde

2008-07-16T07:23:00.005+02:00

Škvŕka mi od hladu v bruchu a nemôžem spať. Za dverami je stále počuť pohyb, ľudia pracujúci o pol druhej ráno. Počujem ich kroky tlmené hrubým krémovým kobercom. Kufre už sú plné, peniaze minuté, čoskoro príde čas ísť domov. Čakať na letisku zase a zase, dúfať, že nebudú búrky, ako na ceste sem.

Moje myšlienky sa nechcú zmeniť na sny, stále myslím na to šťastie, kývnutie zhora na znak zmeniť to všetko zadarmo. A zrazu je spánok len také niečo, bez čoho sa zaobídem, neopúšťa ma len tá neprekonateľná chuť zobudiť ho a kričať, vrieskať len nech povie že dobre, že pôjde so mnou. Budem si práve umývať zuby, kým sa vedľa na panvici bude pražiť omeleta, Nakreslím hádanku na zahmlené zrkadlo, predstavujem si časy únavy z práce a skúškové, stres a neistotu, po akej teraz túžim.

Chcem povedať, že to nie je jednoduché. Že moja mama plakala, keď sme so sestrou rozbili lampu, na ktorú si s otcom raz dávno našetrili. Chcem si sušiť vlasy opláchnuté dažďom, ktorý bude padať, keď budem bežať domov z električky, bozkávať jeho tvár plnú radosti a starostí. Budem mu hovoriť všetky tie smiešne názvy miest, cez ktoré sme šli naprieč Amerikou. Presviedčať ho o tom správnom svojou existenciou. Dúfam, že to bude stačiť.

malé zemetrasenia

2008-07-05T03:53:00.008+02:00

Už je to veľa dní a ja som si neprestavila hodinky. Tak vždy večer neviem, aký je deň, aký je u nás a aký tu. Žijem tak polovičato, trošku u nás a trošku tu. Napríklad dnes, teda včera si hovorím, že ja by som nikdy nešla mávať vlajkou do pochodu, ani odpaľovať ohňostroje za svoju krajinu, aj keď mi chýba. Myslím, že sa za to nehanbím. Myslím teraz veľa, hlavne na veci, ktoré boli. Je hrozné, koľko si toho nepamätám. Neviem, či je to tak lepšie. A tak myslím a neviem, až to omŕza.

Každý moment znamená tisícky vnemov a podnetov písať, a ja neviem čo. Zrazu sa mi zdá jednoduchšie zavrieť oči a vidieť stále znova všetko, čo treba. Ako jeden súvislý film odohrávajúci sa v pološere. Dve postavy, vzduch prúdiaci z jedného balkóna na druhý, kĺzajúce sa oblečenie. V pozadí je hudba - vždy iná, vždy rovnako vhodná. Niektorí ľudia majú na také veci talent. Oči skontrolujú dianie okolo a film pokračuje. Obzvlášť treba podčiarknuť výbornú prácu kamery a zábery na detail, poletujúce chuchvalce prachu a prázdnu škatuľku od cigariet pod stolom. Je teplá letná noc a dnu dolieha spev miestnch cigánov.

Teraz by som chcela byť v Berlíne, cítiť sa inak v chlade sálajúcom z jeho sídlisk, chodiť pomedzi ľudí s čudnými menami a farebnými vlasmi. Byť súčasťou a nezačleniť sa. Je to zvláštne, že práve to by som chcela?

Už druhý deň tu prší. Ohňostroje búchajú, a ešte hodnú chvíľu búchať budú. Nedá sa pri tom spať, ale dá sa pri tom rozmýšľať. To sa dá vždy, hovorím jej to celý deň. Nikdy nám nezoberú naše myšlienky.

juni

2008-06-14T22:01:00.010+02:00

Niekedy myslím na veci, ktoré si nechcem predstaviť. Že niečo nepôjde, že narazím na prekážku a bude neprekonateľná, že mi raz pri raňajkách povieš, že ma už nezachrániš. Celý svet a jeho krehkosť, drahý porcelán na kraji stola, mŕtve kvety vo váze. Nejako sa zrazu cítim sama, cítim, že zase chcem, potrebujem - samotu a ticho, pokoj po týždňoch udalostí a zážitkov, ktoré nebol čas zachytávať. Život plný úväzok.

Pozerám si fotky, na ktorých sme sa našli. Sú plné nerovností chodníkov, v ktorých ostávali opätky, výletov metrom a električkami, zopár zablúdení, tisícov piva a skvelej sviečkovej. Obrazy, ako som sedela v aule plnej čudných ľudí a videla stres, ktorý som nevnímala. Otázky načo som tu, keď vlastne neviem, neviem či chcem a neviem čo na to potrebujem. Vrátili sme sa vlakom, bola už tma a na hlavnej stanici menej sociek než na pražskej. Smiech a policajné auto, muži zákona tvárou v tvár realite, ktorú aj tak nezmenia. Taká strata času, chlapčenská tvrdohlavosť.

Spali sme málo ale poriadne, tešiac sa na hudbu. S náramkom na ľavej ruke som tancovala, tú hranicu medzi mnou a svetom okolo som si uvedomovala ešte viac než za triezva. Chcelo sa mi spať a vydržať do konca. Pamätám si neónové farby, záblesky. Množstvo zábleskov, žiaden hmyz, deravé plechovky, teplé chodníky a suchú trávu, v ktorej sme ležiac čerpali zdanlivú energiu.

No a potom neskôr sme si hovorili silné veci, také, ktoré nami hýbu. Slová vyfiltrované alkoholom len na podstatný zhluk, jednu dôležitú pointu, ktorá sa vryje do duší a navždy poznačí naše vnútra. Pozerali sme si do opuchnutých očí, slnko pomaly vychádzalo a odrážalo svetlo od sklených budov nábrežia, od hladiny Dunaja, od povrchu nášho hlbokého prežívania. Taška obliata pivom ma na pravom boku chladila, myseľ som mala pokojnú a telo unavené, ako skoro stále v posledné dni a noci.

A potom už nebolo nič zvláštne, nič nám už nebolo zvláštne.

Niekedy mám pocit, že sa musím znova naučiť dýchať a dúfať. Napríklad aj v to, že pre hĺbku a čistotu nám je (alebo raz bude) odpustené.

urban

2008-06-01T17:09:00.008+02:00

Hej muž. Hej, muž. Chodí mi po rozume, po myslení. Zase prišli tie dni, kedy sa treba skrývať. Prídu naplno, a jediné miesto, kde bude bezpečne, bude balkón s exkluzívnou vyhliadkou o štvrtej ráno . Púšťam tade vlasy, plávajú vzduchom hore a dole a ďaleko, pomaly sa spúšťajú do zelenej uprostred sídliska. Zbavujem sa ich a nepociťujem stratu. Rozmýšľam, aké by to bolo, nemať ich vôbec. Aby mi bezbariérovo fúkalo na krk kedykoľvek, keď bude nablízku ventilátor, otvorené okno v aute na diaľnici. Ako by som sa nemusela česať, ako by sa to rýchlo umývalo a ľahko upravovalo, pár centimetrov a každý inam. Vôbec.

Počúvam hudbu, ktorej rytmus treba hľadať, pijem kávu lebo mi nechutí, lebo je to energia po noci plnej kultúry, lebo skúšky sa stále neskončili. Jeme len červené ovocia, pár dní si to môžeme dovoliť. Lepkavé líca, ruky, špinavé tričká, umožňujú vnímať šťavy intenzívnejšie.

Žijeme tento mestský život, v krátkych sukniach a šlapkách šúchame o teplé chodníky. Od Dunaja fúka a pomaly pribúdajú komáre. Všade sú cudzinci, každý si prišiel pre iné zážitky. Všetci fotia, chcú strvácniť farby súčasnosti. Nové budovy, nové zmrzlinové príchute, nové koncerty, nové plány, nové, nové. Pre toto je to skvelé: mesto hýbe myšlienkami, hýbe ľuďmi, hýbe ľudí. Mesto pulzuje.

a pair of dull scissors and the yellow light*

2008-05-16T21:29:00.008+02:00

Sedela som v auparku a cez slamku sŕkala niečo studené ovocné s citrónom a jadierkami. Len tak som pozerala pred seba, v skle trendového obchodu sa mihal ešte trendovejší predavač. Okolo chodili ľudia s papierovými taškami a na nich nápisy, ktoré/pre ktoré niečo znamenajú. Pozerali do výkladov, v jednom bola inventúra. Behajúce deti kričali a trúsili keksy po lesklej dlažbe, tehotné ženy a ich očakávanie.

Potom som šla peši cez most, trikrát. A aj inde. Slnko svietilo, výhľad bol ďaleký, a ja som nechcela byť sama. Niekedy nemáme na výber.

Na druhý deň ma tým zobudili. Tým, čo keď som sŕkala a celá sa sústredila, že práve teraz nechcem, aby sa niečo zmenilo. Už nešlo spať a oni odišli, zase ma nechali samú. Hrala som na klavír, dlho, a do toho som plakala, lebo neviem spievať. Nerada hrám keď ma niekto počúva. Také čudné, že to je práve nato, aby počúvali.

Celý deň som si hrala. Vnútri. A neviem, čo povedať. Ako sa tváriť. Ako reagovať. Hovoriť slová, ktoré som nikdy nehovorila. A teraz sa ma príliš týkajú.

Niekedy pochybujem o svojom cítení. Okolo mňa sú návaly emócií, čierna atmosféra a prejavy pocitov, a ja len pozerám pred seba, ani nežmurkám, cítim prázdno. Také zvláštne prázdno, kedy nič neviem dať, ale stále viem prijímať. Aj keď sa to nikam neukladá, len to pretečie, trošku formuje, mení. Rozmýšľam a zaujímam sa, či to bude potom tak, ako sa hovorí. Snažím sa vnímať farby nádeje.

Práve mám prvýkrát povinnosť byť patetická, náležite to využijem. Lebo kedy, ak nie dnes večer.

*Regina Spektor - Samson

nákazlivosť

2008-05-10T21:20:00.005+02:00

Janka ma ukľudňuje, lebo povinnosti ma vnútorne tlačia nikam. Mali by sme sa učiť. Ony robiť projekt v jave a ja písať o zmenách a eú, prekladať slová príbuzné s psychológiou. Miesto toho si posielame priezviská zo školského systému a veľa sa smejeme. S tanierom na pupku a pravidelými kontrolami telefónu či už hádam, čo asi robí v túto chvíľu, či si na mňa spomenie medzi jednotlivými chodmi, obklopený známym v cudzom prostredí.

Lampa sa odráža od plastu na zakladači, svieti tam lístok splnené prianie, o ktorom bolo treba poznámkovať. Kalendár už je plný po koniec júla. Je plný príjemností, ktoré budú nasledovať po všetkom nutnom, a mňa aj tak škrie pocit pevného rozvrhu. Nespokojnosť z očakávania a strata možnosti zmeniť to, zmeniť to všetko.

Hovoríme a predbiehame čas o tisíce dní, definitívne, je to preto, že nás nepočujú? Medovkový čaj, žena, ktorá sa vie hrať so svojim hlasom, aj kvôli tomu sa mi chce iba myslieť na pehy a soľ, noci, kedy nepôjdeme spať. Chuť mám stále jahodovú, vôľu meniť - dúfam - silnejšiu.

Nevadí mi to, že si dnes čítam len obaly od čokolád, že šúchať cédečkami o dlažbu je jav nezvratný, že choroby vlastne nemajú správny dôvod, že v mrazničke bola nehoda. Teraz to nevadí.

zo skla

2008-05-07T18:09:00.006+02:00

Je to škoda, že u nás nechodia v noci električky. Tak naozaj v noci. Bolo by fajn, keby napríklad cez ich zvuk nebolo počuť niečo dôležité kričané z druhej strany ulice. Alebo by sme si na mokrom chodníku do rytmu blikajúcich pouličných lámp zatancovali tanec na rozlúčku. Vtedy by som prepáčila aj cigaretu dohorievajúcu v mláke pri obrubníku. Točila by som otvoreným dáždnikom a predstavovala si pri tom svoju neexistujúcu nenahraditeľnosť. Pam pa ram.

A nebojíme sa asociálov, lebo sú šarmantní, vedia pozdraviť až to prekvapí, s klobúkom dole a výhľadom na plešinu. Takto ľudí zoceľujú svojou imaginárnou integráciou, že to nikomu nepríde čudné, prisadnúť si v poslednej električke, ignorovať nehygienu a porozprávať sa o dávnych časoch, alebo snoch, ktoré sa nikdy nezaprášia. Slušne sa rozlúčiť, prichytiť si pri tom sukňu, a vystúpiť pomaly schodíkmi na zastávke na znamenie. A ten posledný pohľad s bielymi zubami a opätovaný s deravými, také veci si odkladáme na večery so samotou.

Šúchanie o rohožku, milosrdné žlté svetlo stolovej lampy, ťaživé barokové náušnice, len v pančuchách a teple pozerám von oknom. Za nimi. Do tmavej vody, do diaľky noci. Vyhodilo poistky, a ja ďakujem Baudelairovi za zvuk jeho gitary. A iné.

tváre

2008-05-05T20:36:00.005+02:00

Mám prechodnú chuť počúvať džez alebo swing, niečo staré a melodické v zlej kvalite. Myslím na ráno za žalúziami a spotený chrbát, opuchnuté oko, raňajky do postele. Na splnené sny a bezsenné noci, kedy len dvihnem hlavu, skontrolujem toho vedľa mňa, a ľahnem si naspäť.

Keď zavriem oči, vidím zvýrazňovače všetkých farieb, tisíce papierov, ktoré nečítam a mala by som. Rozhodla som sa chvíľu podvádzať a kradnúť čas len pre seba, po týchto dňoch oživovania červenej a vône starých časopisov.

Slová potrebné
slová zbytočné
slová akékoľvek.

Niekedy nie je nič výpovednejšie než ticho,
niekedy nestačí ani tisíc. Slov.
Dnes mi to nevadí, našťastie prevažuje potreba výpovede gestom.

Začalo hrmieť. Nad strechami domov, ktoré vidím, sa blýska. Počítam si sekundy od blesku po hrom, baví ma to. V. mala pravdu, peknú búrku prajem. Cez búrky sa ľahšie dýcha, povedala, stále si to pamätám.

22

2008-04-10T19:26:00.003+02:00

Cítim kvapky potu pod vlasmi, keď obchádzame telo starej ženy, ležiace na prechode. Na prechode. Za ním bliká veľký čierny džíp, pri tele ženy vnútorne pohnutý policajt chaoticky riadi premávku. V strede prechodu leží topánka, sanitka je na ceste, zaseknutá niekde v strede stredajšej dopravnej špičky. Plné cesty - každý z nás ide za svojimi povinnosťami.

Na zemi leží špinavé posteľné prádlo, mám na mysli tmu a teplo, noc, akých bude pribúdať, a že sa na to teším.

.. a budeme si klamať. O našich predošlých životoch, nedostatkoch, vďaka ktorým sme výnimoční, o strmej ulici pod Slavínom a čo všetko tam robíme. Necháme doznieť ozvenu, nech sa odráža od plotov prázdnych domov a dezorientuje hmyz, ktorý sám nevie, prečo je práve tam.

Pod pouličnou lampou, v aute s vypnutým motorom si spočítame, koľkokrát lepšie sa poznáme, o koľko bližšie k sebe samým sme. Neprší a ani nefúka, len lampy svietia, žlté body jeden za druhým, navigujú domov.

leftovers

2008-04-05T23:51:00.003+02:00

Nemám čas upratovať, triediť a zametať, tak po tom stúpam a zisťujem, že sa po tom vlastne kráča celkom príjemne. Takto napríklad:

Budia nás povinnosti, trúbenie vlakov, slnečné lúče vo vlasoch, špinavé periny. Priemyselný výhľad, jeho odraz na našich postavách, pumpa a rýchlosť taxíkov. Chuť jahôd, rumu, smotany a bailey's, dúfanie že žalúdok to strávi, že ani črevá nebudú protestovať.

vnemy, všetko sú to len vnemy, otvorené zmysly ochotné registrovať.

Panthenolom natreté hladké nohy trčiace z balkóna, spotený chrbát a všadeprítomná vlhkosť, počúvame karbobrúsku dole vo dvore a pozorujeme lesný požiar nad mestom. S pocitom, že takto cudzie a blízke to je a bude na veľa miestach, potvrdíme si to prípitkom miestnou liehovinou.

Spod postele sa vyťahujú kôstky z broskýň, ktoré nám tiekli po lícach a rukách až na lakte a ešte ďalej. Šomrem, že niektorí nie sú vhodní na život, aj keď sú takmer najbližší.

A skokom v Chicagu. Na vyhliadkovom kolese hrajú džez a aj keď sa mi nepáči, hm-kám a fotím mraky nad jazerom, mozaiku zažatých kancelárií v mrakodrape na pobreží. A vrátim sa, pre ten pocit stopnúť si taxík, pre zmrzlinový šejk za dolár, pouličnú show a gigakyticu vo vstupnej hale hotela.

Aj pre také veci žijeme, keď ľudské teplo v našej blízkosti pomaly chladne.

videla som slnko

2008-03-21T17:39:00.006+01:00

ráno, potom už nie. Teraz je tu tmavo, nikto sa neospravedlňuje, nenesie zodpovednosť za to, že nás bolia hlavy, srdcia, svaly na rebrách. Chodím po prázdnom tichom dome, pozerám sa von oknom a neprší, neviem prečo. Keby pršalo, zapadlo by to do celku tohto dňa.

Ľadovú vodu na boľavý zub, štípnutie osou do bezcitnej končatiny, niečo také prudké, čo vnímajú všetci, lebo závisí od intenzity, závisí od intenzity vnemu, kto ho postrehne a ako hlboko človekom prenikne. Ako ho zmení, uloží, uchová v sebe na časy, kedy si povie hej, presne takto to bolo a malo to dôvod, prečo som si vtedy povedal, že nikdy nezabudnem.

Rozprávame o sile, uvažujem či to je naozaj tak, že to najhoršie nás urobí odolnejšími. Sila sa nedá sľúbiť, môžeme len dúfať a predpokadať, veriť, že sme silnejší, než si myslíme. Aj do výťahov sa píšu kapacity nižšie, než tie skutočné. Pre zdanlivú istotu a pokojnejší spánok.

Aj tak si myslím, že takéto veci sa nemajú stávať. Ako keby nestačilo, že nebol tu, ale tam. Že už nie je. Len tak, zmenil to okamih, čas, ktorý vraj ani neexistuje. To len my sme si ho vymysleli, v našej trápnej ľudskej snahe systematizovať pre dojem kontroly.

Ani nám nezobrali peniaze
nič
čo je naše
aj tak sme stratení.

teplé miesto

2008-03-02T18:39:00.003+01:00

Dobre sa mi beží cez mláky, s dokladmi vo vreckách a rukou na hlave, pridŕžajúc baretku, nech ju neodfúkne niekam ďaleko, preč z môjho dosahu. A ani to nevadí, keď si v tieto dni zabudneme šále a zmokneme týmto dažďom, lebo je to príjemné, príjemné ako nohy od blata, ruka kopírujúca vodnú hladinu.

Používať zmysly, všetkých šesť a naplno, to by malo stačiť, aby si nikto nevšimol prázdninujúci rozum. Aspoň nateraz. Rozprávať sa s ohňostrojmi, prekračovať uvoľnené kachličky. V škole stojí ťažká vôňa dámskych parfémov, vystriedala smrad jedálne z podzemia. Stoja v hale ako rozhádzané farbičky, každá má kostým v inej farbe dúhy. Na záchodoch pred zrkadlom bojujú o svoj odraz, jedna si červenou kontúrkou skoro vypichla oko. Tie vonku držia kytice ľalií v celofánoch, obzerajú sa naokolo. Indícia k tomu, čo hľadajú, chýba.

Všadeprítomné nepretržité prepojenie, veľké rezané a paradajka na kraji taniera, máme pocit dvojakej plnosti.

Vybavuje sa mi uháňajúci vlak na dobré ráno, pravidelný dych, vnímajúca ruka. Fakt, že sa našli. Naše teplé miesta.

posolstvo

2008-02-21T22:22:00.003+01:00

Počujem jeho dych, zavreté oči a kvapky potu na čele, odrážajú oranžové svetlo blikajúcich lámp. Pozerám sa na jeho ruky a vidím prežívanie, hlboké cítenie pre veci iným úplne cudzie. Stoja vedľa seba, ona nemá podprsenku a nikto sa nesústredí, prežívame. Dýchanie do mikrofónu, nástroje a umenie, vo vlasoch cigaretový dym, ktorý sa nedá vyčesať. Len oddeliť časť do vankúša, potom v teple a bezpečí, keď bude vychádzať slnko, a ľudia pôjdu do práce.

Listen to the silence, dnes budem len sedieť v tme. A nechám si to tu, hneď pri sebe. Cvak, cvak, červené svetlo a blesk, vŕzgajúce drevá, po ktorých chodím, do školy a zo školy, z parkoviska po schodoch hore, pľuť do rýchlej vody a zachytávať farby.

Skrývam v sebe pohyb, silný prudký pohyb, ktorý by bolo vidno aj z vrchu tribúny, aj keby som mala splývavý kostým a hudba by doliehala len tesne pred publikum. Švih, moment prekvapenia. Naplnené neočakávanie. A už nebudem odbočovať, pôjdem tou cestou rovno, to len ona sa bude kľukatiť. Bude, bude.. Mám príliš veľa dôvodov byť tu, to ma tu drží.

Sú tu ľudia
a hudba
nesníva sa mi
všetko sa to deje
s očami naširoko otvorenými.

Ulice sú šikmé, tečie po nich voda k jednému kraju. Nikto si to nevšíma, len chodia v topánkach s podrážkami, ktoré ich držia kolmo k zemi. Stačia jedny vysoké čižmy, a je to iné, takmervytknutý členok a holé kríže. Lacná bolesť, potreba splynúť s davom.

Stojím na prechode a čakám. Že čo.

za-stávky

2008-01-28T20:20:00.000+01:00

Veľmi modré, áno, úzke nebovomodré nohavice. Mal. Nastúpil a sadol si vedľa, dotýkali sa nám strany. Cez rameno držal sivožltú tašku a spod bundy mu vytŕčalo popísané tričko. Budúci uznávaný umelec. Myslím, že maľba bude jeho obor, bude mať pred menom art. a v životopise VŠVU. Ale nikam ho nepošle, bude sa živiť sám. O tri zastávky vyššie vystúpi, a ja si ho cez veľké tmavé okuliare posledný krát premeriam. Telefonuje, žmúri, odráža sa vo výklade. A tie nohavice.. Ešte ho uvidím, je to tu také malé. Napríklad vedľa jeho školy, sedieť v podniku, kde je každá stolička iná.

cítim dážď vo filmoch
a rozhovor skôr, než sa rozsvieti obrazovka
počujem reťaze v parku
nerád volám a píšem
pokiaľ nie je príliš neskoro v noci a
vlastne najviac myslím potme*

Mihajú sa stierače, všetko predo mnou sa leskne. No a potom sedím na rozkývanej drevenej lavici a nasávam chlad čo ma obklopuje, pozerám sa do výšky a vnímam hĺbku priestoru, ako sa lámu klenby. Behajú tam deti a mňa to núti smiať sa, nesústrediť myšlienky. Pýtam sa prečo hovoria toto, keď som predsa prišla pre niečo celkom iné. Deti si sadnú, jedia chlieb v servítke aj so servítkou, rodičia dvíhajú prsty, a ja nechávam preniknúť slová do svojho vnútra, sondujem ktoré sú to, siete nášho života. Máme oddeľovať, čo treba zanechať.

vyzeráš príliš unavene aby si jedla
príliš hladne aby si spala
len si predstav tú rýchlosť
to je presne to, čo potrebuješ*

*Nada surf

odraz

2008-01-19T22:04:00.000+01:00

Vnímam tlmene
so stoickým pokojom
všetkých tým znepokojujem.
Tak cez bariéru,
moju vlastnú bariéru.

Na garde v peknom podniku trochu sedíme a trochu stojíme. M. a P. tancujú kankán a spievajú o námorníckom tričku, nadhadzujú sa im bruchá - aký vysoký výkop, pomyslím si - rozlievajú pivo po parketách. Potom, keď časom a pitím všetci strácajú stabilitu, sa to šmýka. Pamätám si limetky, ako sme ich chceli žmýkať a šmýkali sa nám z rúk, studené hranolky.

Hovorí, ako pôjde na motorke na Island, ja sa teším, tiež chcem ísť, len nie na motorke, ja niesom ten motorkový typ za chrbát. Ale ísť.. išla by som, minúť 500 korún za bagetu a nerozumieť ani slovo. Len ďakujem - takk. Zíde sa.

Na stenách sú heslá, revolučné portréty z kuby, a ja si spomeniem na výstavu, ešte stále ma z nej bolia nohy. Obrázky zo strahova a 117-tisíc ľudí v identických úboroch, informácie o XY. zjazde komunistov vylepené vo výklade mäsiarstva. Absurdita. Čo normálne sa dá dať do výkladu mäsiarstva? Po schodoch dole stojíme najdlhšie pri fotkách odtiaľto, staré budovy na obchodnej a štrkovec, ako sa zmenili a stále sa dajú spoznať.

Vonku svitá a pokazí sa nám auto.

vlna

2008-01-16T23:06:00.001+01:00

Strieborné, všade veľa striebornej, keď jej maľujem oči na elektropárty. Dá si vysoké opätky, farebné pančuchy a krátku sukňu. Zavesí si na krk kazetu a veľké okuliare. Cestou autobusom sa bude hanbiť, pretože prísť ako šarmantná príšera chce guráž. S glitrami natretými na lícach a ofinou do obočia, aby to z nej elektrošokovými pohybmi všetko opadalo. Smejem sa. Stále sa prezlieka, pripomína neónovú bublinku.

Cítila som úsmevom, nesúc k pokladni desať citrónov a ananás. Zdravá radosť. Potom som vzala tašky do tepla, a dlho opravovala dĺžne, ypsilony, skloňovanie, tri rovnaké slová v jednej vete. Dvíha mi to adrenalín, taká štylistika. Opravím a odídem, nie dlhšie, na to nemám vhodnú štruktúru. Ani písať charakteristiky postáv a analyzovať dej filmov. Len dojem. Len o ten mi ide.

Vnútri stále utekám, hovorím si, ako veľa toho treba urobiť, aby som bola kde chcem, aby som sa mohla sťažovať, koľko zbytočných povinností a ako precízne. Ktovie, ako dlho budem preč. Vnáram sa a je to príjemné, cítim si telo, bolestivo dobre ho cítim. Chuť, ktorá ostáva v ústach po kohibe, je ako slané tyčinky. Chce sa mi zmyť zo seba farbu červeného kresla, a vstať do žltého rána. Lebo farby sa menia.

topenie

2008-01-09T22:09:00.000+01:00

Máme málo času na to všetko, primálo. Skracujeme ho dvíhaním rukávu, pohľadom na zápästie, a odrátavaním minút, ktoré sa ešte stali len podľa nepresných hodiniek. 16.34 zažli na nivách všetky lampy, chvíľu blikali, niektoré začali hučať. Dievča v rade predo mnou obkolesujú chlapci, všetci fajčia. Na chodník dopadajú pľuvance, aj jej. Povie čo mu jebe, pristúpi ohorok snehobielou teniskou a pusy na líca. Chlapci odkráčajú preč.

Myslím na to, koľko je svetov a možností, prečo ľudia idú tým svojím a nemyslia, len si zautomatizujú. Všetko. Spôsob dvíhania telefónu, priebeh rozhovorov, lúčenie sa. A potom to rozhodí, keď zložia a začnú usedavo plakať, ako malé deti. Treba ich vziať okolo pliec a hovoriť, čo si nemyslíte. Náhle to mení situáciu, cez ľadové kvety na skle, polámané konáre a hrdzavé pletivo, pozerať sa na dážď a pritom cítiť slzy na rukách. Nahromadené z hĺbky.

Sužujúci strach a neistota, potreba vytvoriť niečo krásne, krásne trvalé, čo nepominie bez varovania. Kĺžem sa po ľade a som neviditeľná, zastavím a nikto do mňa nevrazí. Tma a dve lampy a ja sa kĺžem, myslím na to, že som v bezpečí, že keby niekto prišiel tak spadne, pomstí sa sám sebe. Ja idem pomaly, kráčam, napredujem.

vysoko

2007-12-26T22:51:00.000+01:00

Každé nebo je modré. Nadpis fotky. Myslím, že to nie je pravda, že v dni ako tento, alebo ako Štedrý, to neplatí. Nebo bolo oranžové, jasne oranžové. Aj každý z posledných rokov, stále na tom istom mieste, na nadchode, mení sa tam scenéria. Chvíľu budovy na jednej strane, potom aj na druhej a ďalší deň prídem a najprv nič, len sa cítim zvláštne, cudzo na známom mieste. A keď sa otočím, budova chýba, aby na jej mieste stála nová, vyššia, iná. Zvyšuje sa perspektíva okolia, ale nebo oranžovie rovnako. V také dni zastanem, pohľad hore mi evokuje niečím pomaranče a niečím iným mlieko. Možno kvôli hudbe. Vždy je iná, inak melodická. Tak sa mi to zafixovalo do mojich predstáv, ako si vedia ľudia s vysokým IQ predstaviť 4 a viac dimenzionálny priestor, aj keď ho nikdy nevideli.

Cesty sa prestali šmýkať, ale jazero za domom ostalo zamrznuté. Ľad je hladký, hladší ako na klzisku, lebo sem chodí málo ľudí. Len chlapci hrať hokej a susedia s malými deťmi, ktoré ešte nechápu kolobeh vody a tešia sa. Zaujímalo by ma, aká hrubá je vrstva ľadu, aká musí byť, aby nepraskol a korčule neťahali ku dnu. Mama si myslí, že má meter, že viac nie. Ja to chcem vedieť naisto. Je zvláštne, že to nikoho nenapadlo napísať do encyklopédie, len samé nepotrebné informácie.

V televízií beží S tebou mně baví svět a ja sa smejem, tisíci krát a dúfam, že aj nám nasneží. Už mám zbalené to najpotrebnejšie, lebo sama v garáži na najvyššiu policu nedočiahnem ani s rebríkom. Rozmýšľam, čo nám chýba, čo ešte treba kúpiť, aby sme potom nemuseli za svitania ísť dva kilometre bez bežkárskej trate po rožky, mlieko a horalky. Aby sme boli pripravení na všetko očakávateľné. Ľahko sa môže stať, že niekto ovracia posteľ, alebo pokazí rýchlovarnú kanvicu, že sa vymkne v kúpeľni, alebo prechladne v pivnici pri stolnom futbale. Zohnať nosiče, nezabudnúť reťaze, hudbu, ktorú si budeme spievať tam, aj cestou späť. Vybrať ju precízne, aby nám potom pripomínala len to intenzívne pozitívne.

raz-dva

2007-12-22T22:25:00.000+01:00

Utlmená skutočnosť, stres, a jedlo a nejedlo, chlad až v kostiach odráža dych okoloidúcich.

A taký ten pocit, ktorý sa človek snaží necítiť, len ho registruje a vie, že nie je trvalý, nesústredí sa, plaší ho preč, odísť, vypne mozog, hovorí si, že to nie je možné, nie je reálne a nie je to jeho, nedeje sa to.

Odháňa to alkoholom, smiechom nasilu, striedavým plačom, hysterickými záchvatmi, ale nepadajú taniere na protľahlú stenu, len tvrdé rany do nerozbitného skla, presne mierené na hlavu, a zľakne sa, aj keď vie, že sklo nepustí. Tvrdý náraz a rezonancia. Šok. A po ňom veľa útržkov, ktoré si nebude pamätať,

vie, že si ich nebude pamätať. Pýta sa prečo, prepočúva prečo nie idúce zozadu svedomia. A toto dotvárajú svetielka, ľad na ceste, vôňa manga na rukách a radosť,
ktorá zrazu nie je dosť.

Myslím, že vieš, že dúfam.

pozri sa do vzduchu

2007-12-13T20:50:00.000+01:00

Zobudím sa, a na stole čaká medovník. Srdiečko a cukrová poleva, zabalený, aby nestvrdol. Nezjem ho, budem si ho ceniť. Duchovne. Oranžové tabletky hrkajú v dlani, potom v tele, otváram ďalšie okienko na adventnom kalendári a telefón vibruje a pripomína. Vyratúvam, nezabudnem, treba spočítať všetky malichernosti.

Celý deň mi zvoní v hlave, v hlave mi zvoní celý dnešný deň. Ruky voňajú penou z kúpeľa, držia teplý čajník, odsávam teplo z krbu pre svoje nohy, a potom, potom keď už sú horúce, si sadnem a pošlem to teplo ďalej, sedačke a dvom malým mrkvám, ktoré doteraz mrzli v chladničke.

Po černohorskom rezni, čo bol na obed, mám hybnú túžbu vidieť gýč, modifikovaný stromček pred tým mallom v New Yorku, čo je v každom správnom filme o Vianociach, pozrieť sa naňho inak, nie tak prvoplánovo, ako ho tam dávali. Počúvať pri ňom piesne s dokonalou kompozíciou, pozvoľnou gradáciou, nájsť pod ušliapaným snehom lístie, čo zabudli povysávať z pešej zóny. Tomu som nikdy nerozumela, vysávať prírodu. Potom sa prejdem po bulvári s veľkými taškami z obchodov, ktorých výklady kričia vianočné zľavy, darčeky, a slovo výhodný v ľubovoľnom spojení. Domov vyjdem požiarnym schodiskom, sadnem si na parapetu a budem chytať vločky za sklom, vykrúcať krk, a nechám sa fascinovať nekonečnosťou mrakodrapu oproti. Zaspím v červenom komplete z kolekcie sexy santa a precitnem s výčitkou, že zabúdam na to podstatné.

Autobus zatrúbi, na kolenách mám knižku, a v tej chvíli si poviem, že ju budem nosiť stále, moju drobnú potrebnosť. Ľavý rukáv sa šúcha o mokrý záves, a ja nechcem ten záves a kvapky z neho na sebe, chcem len cítiť blízkosť, chcem byť bližšie, najbližšie tomu, čo nemám. Autobus zastaví, jedna z posledných ciest ním, tma na ceste, nevnímam štrk, na ktorý stúpam, zrutinnel. Potreba skúsiť to a odísť, ma dúfam neopustí.

tvoja červená obloha

2007-12-06T22:56:00.000+01:00

..ma nebude prenasledovať.

Ohňostroj praská za spadnutou roletou, svetlá sa imaginárne mihajú pred očami, podobné koncertu shoegazeovej kapely, s farebnými žiarovkami a tvorbou siluet. Myslím na ovocie, čo pred chvíľou obsahovala oranžová miska, na celofán bez čokolády, studenú posteľ, ktorá sa dá rýchlo zohriať.

A tak si to urobil vlastným, so škótskym prízvukom. Keď si robím srandu, my russian accent, v skutočnosti je scottish. Nikto to nevedel. Lebo to nie je dôležité, je to nedôležité, ako reklamy na prášky na pranie, ktoré si ľudia pamätajú. Modrá sila, záverečný potlesk.

Pri jedle to vidieť najviac, a ešte pri tabuli. Ťahy ľavou rukou, treba najprv odstúpiť, až potom vysvetľovať, už si to pamätám, odkedy napísal, vysvetľoval, a neodstúpil. Metaforický sneh, prach z kriedy je na nose, na nohaviciach, umývadlá sa škodoradostne skrývajú. A tá neovládnuteľná chuť fúknuť, odfúknuť zo schémy nadbytočnú kriedu, rozkašľať prvý rad poslucháčov.
O-, o-, ovládnem sa.

Krv na papieri, krv na vetrovke. Krv v nás, nechceme ju darovať a všetko je ňou poznačené, chceme ju darovať a nemôžeme. Nízky tlak.

Myslím, prečo veci nie sú a môžu byť. Prečo veci sú a nemajú byť.

Vidím, keď klameš
všetci sme prekvapení
A ty sa vrátiš,
ty sa vrátiš.*

*The Twilight Sad

08

2007-11-26T21:49:00.001+01:00

Tisíce svetiel dole pod kopcom, mám chuť zavolať a opýtať sa, kde si, keď nie si tu, či je aj správnejšie miesto pre teba v tejto chvíli.

Šedý sveter, kapucňa na hlave, trochu strachu a trochu smiechu, kostrbatá konverzácia o novom. Balans na obrubníku v tme, v taške mám nalomenú kohibu, drobí sa, dodnes ostali kúsky kuby vo švoch futra. Odretý bok, odvtedy rozumiem veľkým, hrubým teniskám. Skoky na mieste, v ústach chuť americkej whiskey. Tma všetko skresľuje, postavy, pocity, zvuky monumentálnej fontány, staršej ako ja, stojí na kopci, stavali ju, aby prežila dlhšie než režim.

Všetko je to vo vnútri, napísané kriedou na šarlátovej omietke. Cesty električkou, sedenie na obrubníkoch, ľahkosť, potreba ukladať to. Aj studené kupé a žiadnu zodpovednosť, pokazenú bagetu, skákalku, ktorú sme si hádzali na hlavnom nádraží. Otázku, čo teraz. Treba poupratovať.

možno nie

2007-11-24T23:03:00.000+01:00

Cítiť pot, cigaretový dym štípe v očiach. Všetci sa osobitne pohoršujú, čo to je za nápad, zobrať do krčmy dieťa v kočári. A ono spalo, celý ten hluk a dym ignorovalo, pôsobilo strašne nevhodne, príliš čisto do tej spoločnosti, ktorú sme pri odchode míňali. Všade je plno, v meste sa o polnoci sadnúť nedá, možno len niekam postáť, dať si malinovku za osem, a pohnúť sa ďalej.

Na námestí je veľa odpadkov, zavreté stánky, chlapi v oranžovom zametajú, nech je všetko v sobotu o desiatej tip-top. Nikde nikto a predsa všade všetci. Stoja pri tmavých prístreškoch pod radnicou, smejú sa, kričia a nadávajú, zvyšky vareného vína pomaly vyprchávajú do teplého vzduchu novembra.

Ešte nie je čas zobudiť sa, vnímať realitu a neskresľovať si ju, len sedieť v aute a sledovať jej rýchlosť. Pomaly zatvárať oči, piť modrú vodu z hrnčeka s hviezdičkami. Na nose odraz svetla, v žalúdku plnosť a v ušiach malý hluk. Príjemnosťami prebíjať pocit súčasnosti. Neistý.

obrazy

2007-11-22T21:34:00.000+01:00

Stroboskop, ticho
spomalený svet
náhly pohyb hlavy
vlasy stojace vo vzuchu
odrazy v tmavých očiach
pauza.

Niekedy si spomeniem
náhly hluk
kŕče
krik, ktorý nepočuť
skákanie
ľudia sa v dave správajú inštinktívne.

Bezmocnosť
mucha v štrbine kachličky
smrad jedálne
čalúnenie socializmu
nestále svetlo neónky
dnes.

Podobne rozdielne
útržky aktuálnosti
svetu na obdiv
vo svojej nedôležitosti.

o gaštanoch

2007-11-12T22:45:00.001+01:00

Fúka ofinu do všetkých strán, vždy je správny ten smer, odkiaľ fúka vietor. Slzia oči, stále chceš vreckovku? Ako sa nahneme nad studňu, dotkneme sa prstami studeného železa, nie je taká hlboká, tam dole si zakývame, a už bežíme po žltých listoch za výhľadom. A ja hovorím, že prečo je Sad sadom, a odkedy, a stále mi napadajú dejepisné perličky, hovorím prečo je toto tuto a odkedy a veci, čo sa inak nedozviete, ak nie ste tunajší. A on sa smeje, nemám rada dejepis, ale mám rada toto mesto, a mám rada ako sa smeje. Šmýkajúce sa kachličky, dole kopcom, hore schodmi.

Rozprávame o prázdninách, internátoch, Prahe a pive, ako treba viac cestovať, ešte viac. V rádiu hrajú melodické všednosti, do toho nemčina, v sekundách ticha chodíme po vode, ľadové nohy, ako včera, keď mi premokli slušné čižmy na opätkoch, šmýkala som sa po roztopenom snehu k autu s jubilejnými kyticami kvetov. Paródia.

Radšej príjemne unavená, ako unavene pevná. A nechce sa mi, len spomínať na svoje, nie zaoberať sa tým, čo bolo tak dávno, ani nie tu u nás, len si natrieť pery, učesať vlasy a počúvať zvuky strechy pod náporom vetra. Všade ten vietor, taký silný. Len nech to neodfúkne..

f

2007-10-22T20:42:00.000+02:00

Toto nepotrebujem, toto naozaj nepotrebujem, hovorila som si ráno v aute, dokola a dokola, prehlušovala som vonkajšok a doors, come on baby, light my fire. Tak kričím, vnútri, nahlas, urob to! A potom vystúpim bez ďakujem, buchnem silno dverami, emócie sa rozptýlia do chladného vzduchu ktorý dýchame, všetci rovnako. Niekedy si myslím, že to nie je spravodlivé, že za veci ktoré ľudia hovoria, by už nemali dýchať. A potom sa rozplačem a Eva sa na angličtine opýta po slovensky, že na čo mám alergiu a ja jej poviem, že som len mala ťažký víkend a akože do seba obrátim ďalšiu absolutku. Alebo tequillu. Neviem, čo si predstavila, zabudla som sa opýtať.

Cítim tupú bolesť v celom tele, nemôžem a neviem nič, mám nový účes, chcelo sa mi vracať, keď z odtoku odtiekli posledné kvapky mojich minulých vlasov, taký hybný zvuk. Sú žlté, tak neprirodzene rovno žlté, hovorím si, že aspoň sa mám na čo vyhovoriť, teraz keď nám ide potme para z úst. Prvý krát mi to tak vyšlo, že sa aj rozídem aj zmením účes, asi chcem spadnúť pod šablónu, netváriť sa chvíľu ako som, len byť všedne zatriedenia hodná.

A už tam neprídem. Len odniesť, že končím. A potom budem mať čas, pôjdeme s hanou do krčmy vulgárne nadávať, teraz, keď je všetko tak zúfalo iné. A na výstavu a fotiť a budem viac písať pretože chcem a môžem. Budem môcť.

Tak nad tým rozmýšľam, keď pozerám do toho pohára rulandského bieleho, môjho prvého jedla dnes, ako nám bolo dobre s kamíliou. A ako ešte bude. Ako budem mať čas, vyzdraviem, nájdem radosť, možno sa prestane skrývať, keď bude treba rukavice, bude skoro tma a aj cez ňu sa bude dať vidieť svetlo.

Inak vidieť tento svet, nerobiť čo je správne a dobré pre budúcnosť, kašľať na kariéru, keď je to takto. Idem sa odraziť. Robiť čo chcem. A možno to bude potom ťažšie. Nebojím sa toho, je to také odporné, robiť veci na istotu. Poviem to nahlas tým, ktorí to ešte nevedia a nežijú naozaj, nespomalia, aby videli čo prehliadajú, aby išli za tým, čo chcú a nie za tým správnym.

Pozerať sa na svet svojimi očami. Pred seba, a nevšimnúť si tú mláku. Čľup.

brať si čas

2007-10-13T23:23:00.000+02:00

Veľká odprosujúca orchidea, na stole studený čierny čaj. Mám chuť naliať doňho mlieko, pre ten moment ich spojenia, ako už mlieko nebude iba mliekom ani čaj iba čajom. Všetko sa zmenilo, aj ten čaj s mliekom, tichý telefón, teplé stehná, triezvosť nad tým, čo bude a ako.

Hore v izbe je neosobne chladno, vonia tam prací prášok a vlhké plachty zaberajú miesto. Niektorí ľudia si kupujú každý mesiac nový ventilátor do počítača, len aby ho nemuseli vypínať. Cez víkend hučí, rezonuje na ňom tiaha potrebných zbytočností. Aj preto spím v cudzom, neprispôsobenom a predsa prispôsobivom, dobre a dlho. Obrazy, ktoré nie sú uplne môj hrnček čaju, môjho čierneho čaju s mliekom, sú prvé, čo uvidím, keď sa zobudím a rozhodnem vstúpiť iba do ďalšieho dňa.

Červené menčestráky, ktoré sa nedajú kúpiť, lebo túžby sa neplnia doslovne. A zrazu ten telefón začne zvoniť. Také zvláštne, že sa už nič nedá predpokladať, ako bude za hodinu, ako zajtra, ako za mesiac. Dá sa to, žiť pre tento dnešok, ktorý bude hneď včerajšok?

Chýba mi, kým sme boli včera.
Som zvedavá, ako bude včera zajtra.

bigbít

2007-10-08T21:21:00.000+02:00

Orechová torta nechutí ako normálne, je slanšia. Ticho domácnosti, jeden obviňuje, druhý plače, tretí plače potajme. Preto nechutí, ale aspoň toto, za celý deň, utíšiť kŕče. Kvapka vlní stranu časopisu, myšlienky bežia orientačný beh, zbierajú nápovedy v zpleti zblúdilých chvíľ.

Zvláštne, zrazu ma to fascinuje, ako krásne, aké krásne veci ľudia na tomto svete zanechajú. Odídu, niekedy sa ani nerozlúčia, občas nechajú odkaz. Taký, ktorý vie vyvolať pocity intenzívnejšie než skúsenosť. Len tá skúsenosť okamihu, predstava, krása. Aj v dnešnom svete s deformovanými ideálmi sa mnohí zhodnú na výnimočnosti, na kráse schopnosti zanechať pocit, dojem tak hlboký, že slovo fatalizmus vôbec nie je prehnané.

V spleti obrazov, ktoré vidím, je všetko. Áno, sú aj také, ktoré sa pozerajú veľa krát, a vždy prinesú niečo nové. Zmenu v pocite, v pohľade. Usmieval sa, keď sme sa stretli. A aj tak, ako sa to hovorí, keď chceme čo je na dosah a predsa tak vzdialené?

Chcela by som objať. Nie pobozkať. V niektorých momentoch je to osobnejšie, oveľa osobnejšie. No a potom by som hovorila ako by veci mali byť, aj keď toho nie je až tak veľa, čo ma do toho je. Našla som istotu, už to viem naisto. Keď ma nájde späť, spoznám to?

Nemám dobrý deň.
Tento deň bol fajn, ale bundu som nenašiel.
Mala som pekný deň.
Deň
deň
deň..
Kedy zapadne slnko na oblohe a nie v našich dušiach?

Predstavujem si, ako asi znie bigbít, asi by sa teraz hodil, do tohto surreálneho zlepenca. Neviem ako znie, hádam. Intuitívne.

ako

2007-10-02T21:21:00.000+02:00

Je tu tak veľa ľudí, všade tak veľa ľudí. Aký je vlastne deň? Listy sú stále farebnejšie, kompenzujú, že z ostatnych kúskov bytia sa farba pomaly vytráca. Rýchle kroky po chodníkoch zdobených mlákami, fúka do vlasov, ľudia držia pevne, pevnejšie šály, účesy, igelitky. Vymieňajú si úsmevy a pochopené pohľady, prelínajú si dni, krátke momenty, ktoré budú spestrovať ich spomienky na terajšok.

Plný diár, popísané ruky, niečo je tu, niečo tam, neskončí to, bude to len ťažšie. Je stále veľa strán, pohľadov na tento prevrátený svet. Cez špinavé okuliare, staré okno, cez ostré slnko jesene. Hore, dole, pred seba, hlavne pred seba. No a ešte do skrípt.

Množstvo vecí, ktoré ľudia hovoria, neznie tak, ako boli myslené. Prečo je to tak, že si nerozumieme, keď sme si takí podobní? Podobáme sa tým, ako si nerozumieme? Je spôsob to, na čom záleží?
Množstvo vecí vyzerá inak, než je. Ako on, čo ma rozosmial, a urobil náladu na celý deň. Nevyzeral na alkoholika, naozaj nie.

Vyhodená elektrina, pokazené wi-fi, viac toho nejde ako má. Tak na to netreba zbytočne míňať myšlienky, len zapnúť hudbu a ísť sa venovať tým príjemnejším.. A vôbec. Kedy naposledy to bolo takéto živé?

ardent

2007-09-23T00:00:00.000+02:00

Ťahám ju, ako vtedy keď som mala desať, kriedou pískavo od jedného konca tabule k druhému, názorný príklad nekončiacej čiary; priamky. Nechápala som, čo sa všetci smejú, smiala som sa, že nikto nechápal.

Tak ju teraz kreslím tiež, zase, ako už po stý krát. Ťahám, ako si čítam slová, ktoré sú, aby vyvolali reakciu, závisť, emócie. Možno podnet, možno depresiu. Nie je to jedno, keď sa efekt vyhol účelu? A hádam je.. Zanechávam kontrastnú stopu na nepopísanej ploche, nanášam atrament v tvare dokonale neohybnom.

Baví ma to, členiť dni, mesiace, obdobia, na viac úsekov. Ukončiť a začať, nie stále pretrvávať, nezlievať. Deliť. Nech máme viac, aspoň zdanlivo. Viac času, viac uváženia, viac zodpovednosti, viac spomienok, pomedzi tie čiary, čo si robíme v našich krátkych životoch.

Hotovo. Asi to je tak, že aj ja mám rada svoj život pásikavý.

much kisses

2007-09-18T22:22:00.000+02:00

Tak mi je.. dážď padá na naše duše, nielen na moju, keď kráčame po mlákach smerom na Dunajskú, mlčky, obom vlhnú oči, veľa slova strašne, lebo to vystihuje. Strašne chýbať, strašne veľmi, strašne nechcem. Že to bolo dávno, keď som mala toľko od plaču, ako dnes keď si som ti povedala to ja viem.

Treba to, dostať vnútro teplými čiernymi stopami von. Ale až tu, teraz, to je iná intimita, na plač som príliš hanblivá, vždy som bola. Neukážem, nechcem. Len jemu, teraz. Teraz, keď teraz znamená neskoro. Už to chcem inak, konečne, aby to bolo akurát načas, dúfam že niekedy, že to niekedy tak bude, konečne áno. Raz..

Zmyjem zo seba špinu dneška, vyspím sa do dňa keď odíde, aby som si plne uvedomila, ešte plnšie. Je to ťažké, rozísť sa s tými, ktorých chceme nasledovať. Ako hovorím že všetko bude dobré, lepšie, že sa nemá báť, a ako dúfam, že to tak nebude, že sa vráti a aj keď nebude rád, bude tu. Bude tu so mnou.

Kto je tu na to, aby povedal, že je to zlé?
Kto je tu na to, aby povedal, že to nie je správne?

crn*

caving in

2007-09-09T00:00:00.000+02:00

Tekuté očné linky, vlasy ako majú byť, oblečenie presne také na všetko, ako som chcela, a ako som nedostala šancu ukázať. S tým chvíľkovým pocitom istoty, potme v medickej záhrade sa dá zmerať, ako rýchlo odíde. Šťastie, sila, nádej. Kombo, ďalší prosím.

Hej, vysvetľovať, prečo práve tak, nemám to rada, neviem to, niektoré veci nejdú vysvetliť, ony len tak sú. Ako dnes povedal, že keby nie, predsa by tam nebol. To potešilo, strašne to potešilo. Neúmerne nasledujúcemu. No a potom bol preč. Aj ten druhý. Tak stojím sama v rade na nástupišti, dole schodami ide sedem skínov, ľudia sa obzerajú a nápadne sa tvária nenápadne, len ja sa tvárim laxne že a čo, horšie to už predsa nebude, s rozmazanými očami a hudbou najnahlas.

A tak tam sedím, počúvam cez pauzy ako si tí tvrdí hovoria tvrdé historky, bolia ma bubienky, prehlušujem myšlienky. Nech si idú, kľudne plynú, ale nech sa ma netýkajú. Len toľko by som chcela. A ešte sedieť sama celú noc na hrádzi, vnímať chlad vonku a vnútri, ako sa mi pokazilo srdce a teraz sa krv z neho rozlieva všade, až do špičiek prstov na nohách. Pomaly, chcem si to uvedomovať. Cítiť sa ľudsky po neľudských skutkoch, zážitkoch, aj prežitkoch. Možno som pripravená, znášať dôsledky svojich skutkov. A možno niesom. Nie, určite niesom.

What you do
No one can decide it's up to you
And who you are is what you choose
These times when the world falls apart
Make us who we are..

očividne

2007-09-05T18:18:00.000+02:00

Keby som tu len tak ležal
ležala by si so mnou
a zabudla na svet?

spieval jej, pamätá si to. No a potom sa rozpršalo, ó, ako veľmi sa rozpršalo. Chlad sálajúci z nezvyčajne teplých vecí, napríklad z jeho rúk v jej spomienkach. Tyče v autobusoch sú ľadové, nedajú sa držať bez svetra stiahnutého na dlaň. Kvapky, kvapky potu, kvapky krvi, kvapky dažďa, kvapky nádeje. Dopadajú na ľadové sklo vydávajúc mrazivý zvuk. A ako to vôbec nebolo dávno, keď sa na tieto dni iba spomínalo. V posteli je teplejšie, aspoň na dojem.

Koľko je možností
ako sa vyberá
prečo je voľba aká je
a je správna
ak je zo srdca
ktoré zamŕza?

Možno by sa malo spáliť, aby mohlo zase zamŕzať. Možno by ten horúci čaj, čo je na stole, mal niekto pofúkať. Možno, že to bude v poriadku, prejde pár dní, stane sa, čo sa má stať a všetko sa pohne vpred. Spojka, plyn, púšťame, ide to.

Asi sa spáli. Čaj, ten pofúkam, stále to viem, odovzdávať teplo, aj iné veci.. No a možno sa to celé pohne v pred. Už čoskoro.

zápis

2007-09-03T19:19:00.000+02:00

Farby a obrazy
obrazy a odrazy
všade okolo
pestré, rôzne.

Hlasná elektronika
pančuchy v sandáloch
žlté dredy
hypnotické oči.

Jeden
druhá
tretia
štvrtý, porade.

Formuláre, tlačivá,
podpis sem
podpis tam
dátumy, nepopliesť!

Dobrý pocit
napriek všetkému
zábudlivosť
prináša smiech.

Do tašky dáždnik
do schránky mejly
do hlavy rozvrh
aj vyhlášku.

Zvedavosť
radosť
mladosť
pochabosť?

Inak, dajte si vyhľadávať v obrázkoch smiech. To vie urobiť náladu, ak ju ešte nemáte.

twist

2007-08-24T18:28:00.000+02:00

Potrebovala prefúknuť, tak som ju vzala von. Hlavu. Dnes je zvláštne, tak mokro na chrbte a chladno vo vzduchu. Ani slnko tak nepálilo, keď som v čiernom tričku sedela v sade a dlho čítala dušeka. Uša, Piťo, Igor, Nadina. Oni všetci tam boli so mnou. A ešte muž s bicyklom a vystresovaný chalan v hiphopovom oblečení, za ktorým prišlo s desaťminútovým meškaním dievča jeho snov.

Prečo je to tak, že všetci chodia cez Nový most po tej strane smerom k mestu a nie k hradu? Tá je oveľa krajšia. Dôchodcovia, rómske dievča, telefonujúci otecko, spiace dieťa. Vanú mi vlasy cez tvár, je namáhavé ich stále odhŕňať. Páči sa mi na moste, dá sa dobre fotiť, take conceptual fotky. Voda je zeleno-žlto-rýchla, samé prekvapenie. Na skalách sedia kačky a prázdne fľaše.

To nevie každý, sedieť tak voľnomyšlienkarsky, so šľapkami v rukách ťapkajúc nemeckej sprievodkyni do výkladu. Na úsmev.

K ruke mi prirastá telefón, potom k uchu, k druhému hudba. Intenzívne. Odreté nohy, krv pôjde z ponožiek studenou vodou.

Stále som na tom moste, mysľou, pozerám sa dole, držím si aviatorky, nech sa mi nezošuchnú z nosa. Tak to ide, obrazy a život, všetko, a ľudia zabúdajú, spieva mi Roger Daltrey do pravého ucha.

uviazlo v momente

2007-08-23T20:28:00.000+02:00

Kazím
kazí sa.

Nechcem ubližovať,
nemôžem zotrvávať.

Ťažké myšlienky
na ľahké dni.

Chodím, s veľkým úsmevom, dávam pozor na špičky od seba, pozerajú sa, viem že sa pozerajú. Z áut, alebo len tak, oproti na chodníku. Na tú masku. Nemôžem chodiť nahá, odhalená, teraz nie, nie je to pre ich oči. Také zvláštne, zraniteľné stvorenia, tí ľudia, keď majú ukázať svoj vnútorný odpad. Upratať, čo sa nakopilo na smetisku duše, veľkou lopatou. Znetvoriť, zničiť. A nejde, rozpína sa, stále viac, až nie je priestor, a i tak sa nechce vymaniť vnútrajšku. Ani cez slzy, ani cez krik. Len tak, behá po rozume, ako temná myšlienka, jedna, druhá, urob to, urob hento. Urobiť, neurobiť, kto nás zachráni, keď nás zrádza vlastné svedomie? Treba to precítiť, bolesť, ešte ani nepadajú listy, celé je to pomýlené, celé toto. Veď počkaj. Nájde sa. A potom, čo potom?

Chcela by som dospieť
späť do morálnej čistoty.

niekde medzi

2007-08-22T13:50:00.000+02:00

Suším zmoknutý týždeň, stranu po strane, určite mal v schránke klaustrofobický záchvat, keď tak nasiakol. Rozbalené a nevybalené, šaty, spomienky, pocity. Ne zemi, tejto Zemi.

Neviem to, urobiť poriadok v slovách, povedať, čo chcem ako chcem. Lenže. To sa nerobí, nie je taká doba, dať prečítať a čakať odpísané. Konfrontuje sa. Nemáme čas, nikto, všetko rýchlo, rýchlejšie. Uteká. Pozerám sa do kalendára, zachvíľu odíde, bude preč, bude to bolieť, ale až potom. Predstavy málokedy bolia.

Ako pusa, uprostred václaváku, chutila po pive, život okolo pulzoval, len ten náš sa zastavil. Najlepšie. Ruže, Praha, domácky cudzia, vonia komunizmom, veľkosťou, keď treba používať nohy a metro. Poslúchaj, hovorí mi, stále mi to hovorí. Vtedy som nevedela prečo, už to tuším. Zvláštne, ako iní vedia o vás lepšie, aj keď o sebe viete. Hudba nahlas, plzeň, smiech, fotky. Nerob hlúposti, hovorím mu, nevie prečo, možno už tuší. Tráva koluje v podniku pri stole, na námestí, bežnosť. Špeciálny betón, obrovský park, veľa, oveľa viac. Moja vnímaná zliatina.

Záblesky minulosti, nedajú spávať, chcú pokračovať v prežívaní. Spať späť v realite. Nevládzem byť zodpovedná, férová, podľa očakávaní. Posteľ, ďalšia a ďalšia, volať, písať, zelená, modrá. Zelená? Modrá? Často hovorím, nechať plynúť. A potom si odporujem. Odporne odporujem.

sobota

2007-08-07T23:34:00.000+02:00

Mám taký pocit vštepený od nepamäti, že čím vyššie podpätky, tým hlúpejší zjav. Aj vtedy. Veľké vlasy voňajú ako jazmínová ezoterická tyčinka. Unavene ležiac na gauči, ideálny chillout. Nad pravým kolenom veľká modrina, vyníma sa v minisukni, každý sa raz učil preskakovať múr.

Páčilo sa mi, ako ma zoznámil s novým, lebo malo ideálnu atmosféru. Schátrané ihrisko medzi internátmi a vlakmi, v pološere sediac na teplom asfalte, na skejte, a na kedysidveráchzoskrine. Čím väčšia tma, tým viac nás profilovalo svetlo z neďalekých reflektorov.

Úzke gate
veľa slov
málo benzínu.

Pizza na stojáka v tmavej uličke, žiadne vreckovky, zmrzlina na hviezdoslavku, o pol noci je na lavičke chladno. Známi známi, tmavý les, stretnutie podozrivých mužov v mlynskej. A ešte pekný výhľad. Toto si chcem pamätať.

p

2007-08-05T01:03:00.000+02:00

Pri západe slnka na nadchode romantická pusa za hudby kamiónov a rajského mišungu vetra s ruchom odchodov z práce. Stoja tam, stále, pôsobia oddane industriálne.

Pod nadchodom zastaví modrý bavorák, Jožo a Fero si dajú pusu na rozlúčku, Jožo odfrčí a Fero pokračuje v ceste po svojich, mestských a hromadných, ďalej od holohlavého Joža a jeho značkového trička.

Piedestál z kvetináča, narýchlo vymyslený, vyhovuje na pozeranie. Aj ľudia, čo sedia v kaviarňach, pozerajú, nemali by sa. Ich polovičky hovoria a oni sa pozerajú. Lenže inam. Nedá sa, vynútiť si pozornosť. Ak, tak polovičná.

Páči sa mi, neporiadne sedenie. Na tom kvetináči, alebo na schodoch, ako včera. Veľká biela sedačka a pretlak nás, také filmy, nad ktorými treba rozmýšľať namiesto spánku. Ráno je ešte zima, na chodníku paradajka, v červenom autobuse teplo.

Pozerám
počúvam
prekvapím
poviem
prečítam
a podobne.

sugar, honey

2007-07-31T14:30:00.000+02:00

Žlté, modré, zelené, hnedé, červené. Na každom je m. Poukladám ich vedľa seba a mám jedno veľké mmmmmm. Také sú, chrúmavé, raz roztopené, raz stopené. Exces.

Ešte stále cítim soľ, nejde vymyť zo svetlých, svetlejších kučier. Na chodbe sa suší stvrdnutý uterák, absorboval plnou kapacitou. Všade je neporiadok, na zemi, v posteli, v hlave, nechce sa mi sysematizovať.
Letná
lenivosť.
Letargia.

Natreté hnedé nohy, v legínach na hrádzi, Dunaj je špinavý a studený. Nie ako more. Nové slovo, slovo most. Sú dôležité, tie mosty, uvedomujme si. Nielen deti, aj dospelí.

Spomenula som si, dnes pri Dunaji, na ten večer na zoschnutom pni v objatí pri západe slnka, potrebovala som utešiť pre vlastné chyby, bolo príjemne mrazivo. Vlny narážali na breh, na betónové panely, poznačená príroda, čajky, oranžovo. Symfonický gýč, cesta späť tmavá, hviezdnatá, preto nie mesto, len pre tie hviezdy. Objatia, pomiešaná vôňa, harmonizovali sme.
Aké je to zložité, stále, zase, aj potom bude, viem to. Navždy. Tento svet, zvláštna matematika, keď ten, čo ubližuje je ten, čo lieči. Nevadí, nie je čas na výpočty bez výsledku, len prežívať, trpieť, plakať a nechať lieky prísť. Nehľadať. Pasívne je to dobré, niekedy najlepšie.

Fotky, obrazy v mojej hlave, nechám si ich. Ten pohľad naposledy. Nestačí odfotiť, ani nakresliť. Emócie, tie sú dôležité. Čo + ako. Počítam.

horúcno

2007-07-15T11:14:00.000+02:00

Teplo, teplejšie. Posledné dni sú presne také, aké majú byť. Disorganizované. Málo spánku a jedla, veľa zábavy, hudby, alkoholu, nových zoznámení, telefónnych čísel a dobrodružstiev, takých celoživotných.

V noci na fontáne, do bodky ako som to písala vtedy dávno, na neuverenie. Treba si vychutnávať všetko, aj toto, naučil ma, žije pre moment, prvý krát sa mi minuli argumenty, mal pravdu, odvtedy žijem pre moment uvedomelejšie.

Chrúmanie ľadu
kúpanie v daždi
kúpanie v noci
vstávanie po obede
správy
správy.

Páči sa mi tento život, jeho konečnosť. Takmer úpal, vôňa mužského potu, vriaci krém na opaľovanie, dusno v električke, trolejbuse a autobuse. Ďalšie hudobné spriaznenie. Podal mi papierik, vraj sa mu páči čo počúvam, že čo to je. Nepovedala som metal, lebo sa to nehodilo k minisukni, ani alternatíva, lebo by som musela zbytočne vysvetľovať, tak som mu podala slúchatká. Cez úsmev, mám vraj dobrý vkus, aj mi bolo ľúto, že nemám rada jeho etno.

Žemľa s nábehom na pokazenie na autobusovej stanici, lesklé čelá, veľa ľudí má v rukách fľaše vody, minerálky, nezmestia sa do tašiek. Niektorých zmohla únava, spia na lavičkách, iní sa prezliekajú. Len tak, na ulici do plaviek, dovolia si, ľudia majú pochopenie.

Takéto to je, nefingované júlové provizórno.

schody

2007-07-07T23:21:00.000+02:00

Hej, takto letne a upršane, fúkavo a pokojne. Wolfmother mi z rádia rozpáva príbeh o srandistovi a zlodejovi, ja vám iný.

Chcela som Kvety zla, nikde ich nemali, akoby už bolo na jeseň.

Vošla som, ovanul ma chlad a písmená, veľa písmen, veľa kníh, slov, príbehov. Všetky napísané a zachované, len jeden sa dial. Páčilo sa mi, ako sa vynoril spoza jedného regálu a hovoril na mňa, akoby ma mal dávno prečítanú. Ako všetky jeho kamošky v policiach okolo. Povedal, že sa nehodím na riadenie ľudí, že som na to príliš úprimná, milá a príliš pekná, že to vie, lebo k nemu sa ľudia nechodia na nič hrať, chodia mu brať priateľky a prispievať na život. Smiala som sa, bol autenticky akčný, ani on sa nehodil na predavača. Nechcela som mu to povedať, veľa ľudí robí, čo sa im nehodí a aj tak je to dobré. Mal hrubé okuliare, tenký sveter a niečo cez päťdesiat. Hovoril aktuálne o životných pravdách, počúvala som, smiala som sa, videla som, že je rád. Zatiaľ sa v podzemí prestriedalo pár zákazníkov, ako taká rodina,

ahoj
nie, ešte tie zbierky neprišli
práve včera som to predal, cestovali na dovolenku a chceli niečo ľahké
kniha, ktorú hľadáte príde zaručene 20 minút po vašom odchode
dovi
vidíme sa o týždeň.

Hovoril pútavo, kvetnato, najviac zapôsobil prirovnaniami. Úžasne presné, také matfyzácke, ako povedal, škola človeka poznačí. Povznesene som na ceste späť rozdala dobrú náladu zopár náhodným okoloidúcim, ešte sa vrátim.

Je to škoda, že nemá rád symbolizmus.

bright

2007-06-17T21:14:00.000+02:00

Cez búrky sa ľahšie dýcha, povedala veronika, a tým ma presvedčila. Cez búrky sa ľahšie dýcha, poviem si zachvíľu. Je to pravda, vždy si spomeniem, keď je mokro okolo mňa aj na mne. Nie je veľa takých viet, čo máme v hlave vždy pripravené prísť na um. Takých nedočkavých.

Okno je dokorán, fingujem prievan. Obloha má tie farby, tie pre ktoré ostávame v lete dlhšie vonku aj keď sú komáre a vnútri toľko roboty. Zachytávam ich cez sieťku, vädne mi orchidea, ona nemá rada slnko, nie ako my. Stále ma to zvádza, pozerať tam, v skle sa odrážajú pouličné lampy. Nezmyselne svietia na cestu, svietia na nezmyselnú cestu.

Snažím sa ju nájsť, hľadať všade. Neviem ako to bude, neviem. Je toľko plánov, chcem ich naplniť, všetky. Spestriť leto jahodovým mojitom a novými plavkami.

S h. si urobíme filmový maratón a dostanem lekciu grafiky. Pôjdeme do botanickej a fotiť. Už možno aj ja, uvidíme.

S b. si pôjdeme do metra kúpiť veľké krevety, potom si ich urobíme, lepšie ako boli v meku. Pustíme si k tomu trainspotting, ktorý podľa neho MUSÍM vidieť. A ja ho potom zoberiem do fk Nostalgia na film náhodného výberu, aby bol viac v obraze než ja. Bude rád.

S t. si na miletičke kúpime kilo hrachu a zase ho celý zjeme na lavičke pod jeho domom. Prejeme sa zeleniny a dostanem masáž, lebo bude lepší, stále je, len mi to skromne neverí. Mám rada také stávky.

Neviem ako to bude, dúfam že nejako takto, dúfam, že najlepšie možne. Stále tu sedím, čas beží. Už ho nemám veľa, pár hodín. Stále sa mi páči ten odraz lámp, ako mi nie je zima a ako mi prestalo záležať a inde začalo. Som prekvapene šťastná, tak veľa za tak málo. Výhodný obchod, skúsim ho uzavrieť aj so životom.

veľký svet, malý kus

2007-06-06T21:41:00.000+02:00

Žijem v takom svete, kde sa dejú veci. Neviem, možno je tak, ako má byť. V tom svete, keď sa veci udejú, ľudia, veď čo by to inak boli za ľudia, reagujú. Veci sa dejú, ľudia sa usmievajú, ja sa pozerám. Veľa vecí nechápem, veľa veciam nerozumiem. Usmievajú sa, mne prší v duši. Hm, nechce sa mi utierať, je mokro, napršane. Trošku sa odparí, potom zase a zase. V tom svete, kde sa ľudia usmievajú, sa hranice posúvajú. Nie je bezhraničný, len širšospektrálny. Slovo tolerancia nadobúda najhmotnejšiu podobu. Nekamarátim sa s ňou, je nesympatická a pripomína ten strom, čo kričal a hýbal konármi do tmy v tej rozprávke, keď som bola malá, najmenšia.

Večer, keď chodím domov, všetko nadobúda svoju skutočnú podobu. Spolucestujúci v autobuse sú o dva stupne temnejší. Majú zlovestné tváre a ich profil je povšimnutiahodnejší. Mnohí počúvajú nahlas hudbu, aj ja. Vždy sa zľaknem keď začnú hrať bicie, taká nečakaná dynamickosť. Vzduch je chladný, niektorí ľudia ho chladný aj vydychujú. S desivosťou ladia šarlátové závesy, ktoré ešte nestihli prežrať mole. Sklá sa zadýchavajú, akoby to bolo ich námahou, že motor rachotí. Na zastávke je kaluž krvi, veľká. Aj na druhý deň, aj potom. Z kaluže je fľak. Komu mám ísť povedať, že krv sa z asfaltu dáva dole kolou? Rozožiera lepšie než rozpúšťadlo. Na zdravie. Na Vaše zdravie.

ako prišlo

2007-06-02T23:09:00.000+02:00

Šla som cez Starý most, dnes, naposledy predtým minulú noc. Ako znova, vtedy dlhá expozícia a hlboká tma, že turisti, málo svetla, presvetlená fotka, stále nerozumiem. Fotoaparáty - predo mnou stále pár krokov vpred, začínam si zvykať. Nadskakujem, míňam cyklistov a oni míňajú mňa. Cez mušie megaokuliare ala Paris maskujem, kam sa pozerám. Nepochopili by to.

Dobré veci sú veci používané. Potom sa nečudujte, keď sa opoužívajú. Ako ja.

Ruže, orchidea, poľné kvety, levandule.
Krásne
pominuteľné
krásne pominuteľné
mám ich plnú izbu
kým krásne nepominú
potom budú voňat v spomienkach
na toto jedinečné obdobie.

Myseľ sa vyjasňuje, najvyšší čas na svit a na spánok. V samovoľnom procese príde na veľa, nie o veľa. Dôležitý rozdiel.

Veľké myšlienky chodia neintencionálne. slovo dneška
Preto sú veľké.
Stále ma to fascinuje,
stále skúšam obísť systém pravdy a faktov,
stále rada bežím dažďom,
ako dnes.

jedným krokom

2007-05-26T09:14:00.000+02:00

Srdce bije rýchlo, nedokážem si predstaviť ako bude, keď budem rušená jej gestikuláciou. Od rána hlučne pília a prerývavo do toho detský plač z mnohých strán. Mám plnú hlavu, snažím sa jej dodatočne prirobiť kapacitu, nejde. Zobudila som sa s barokovou ofinou, ale hneď myslím na Johna Miltona. Či to nebolo vtedy? Chytá ma panika.

Ešte všetci spia, šla som si dole po pohár vody, nohy sa lepia na podlahu, to teplo. Ventilátor je pustený, vzduch aj tak stojí, revoltuje. A to už som sa dnes chcela zaoberať niečím celkom iným. Vnútri, stále vnútri. Ubíjajúce.

Včera sme rozoberali či len alebo až. Či žijeme len raz, alebo až raz. Či sú niektoré životné obdobia len také strašné, alebo až také strašné.

Uhol pohľadu

uhol pohľadu.

Nikdy nezabudni.

dream on

2007-05-18T17:59:00.000+02:00

Mám chaos pre tisíce dôvodov. Bolo to také čudne futuro-nostalgické, a potom také inosvetové. To by som predtým nepovedala, ale keď sa to stalo, teraz už hej. Preskakovali sme medzi svetmi podľa potreby. Raz, keď som síce vydržala, ale vedela som že keby som ostala dlhšie tak nevydržím a poviem toho priveľa, potom omylom, a potom sa nepamätám.

Sedeli sme na fontáne na Gottku a búchali čiernymi balerínkami synchrónne o múrik, nedalo sa toho zvuku nasýtiť. Klop, klop. Potom sme si tam ľahli so slnkom svietiacim do očí, a ja som nadávala, čo som nemohla tam kde som chcela. Vietor nám dvíhal sukne, ale len po hranicu decentnosti.

Na parkovisku sedel bielovlasý pán v modrých montérkach, pôsobil voňavo, tak ho pozdravila. Doširoka sa usmial, opýtal sa 'kamže kamže' a ja hneď že 'domov'. V skutočnosti sme šli do Medickej šmyknúť sa na ihrisko.

Rada si požičiavam jej objektív.

Dnes sú všetci (presnejšie všetci mínus dva) ako spriazené duše. Starí známi, medzi svetmi aj medzi životmi. Keď som si z topánok vytriasala piesok, nikoho to nepohoršilo. Tak sa smejeme na svety, všetko je menej vážne.

Keď sa tá teta opýtala, či sa nehanbíme takto sa správať na ulici, Cyril povedal 'nie' tak presvedčivo, že by som mu to uverila aj keby čo bolo. Ale teta, teta. Vo vedľajšej uličke už nebola.

Ďalšia láska z autobusu, cítila som ako sa za mnou predklonil, privoňal mi vlasy a slúchadlá. Podľa toho ako sa pozeral keď som vystupovala mi bolo jasné, že to čo má v tvári má aj v hlave, bol (nielen) hudobne spriaznený.

Aj sa mi chce pokračovať, takto štylisticky extrémne nekorektne so samými toto, to, táto a také, ale nemôžem. Ja totiž idem na to.

A ešte, že.. nabudúce mi odzdravte, nemá odpoveď je veľmi demotivačná.
Ďakujem.

peripetne

2007-05-17T15:04:00.000+02:00

Mám novoaktivovaný intenzívny strach, že stratím kontrolu. Nad sebou, nad vecami okolo, že nebude všetko ako potrebujem aby to bolo. Keď ja to teraz tak potrebujem.

Nič nie je a nič nebude, teraz sa necíti, teraz nie je obdobie na cítenie. Tak idem s davom a spolunecítim, len občas nenápadne prežívam. Vôňu grepovej minerálky čo stála na štadióne a bola smiešna, dokonale skrútený vlas na svetri, noci preplnené snami pripeknými na trasfer sem, kukuricu z konzervy, a tak.

Rozliala som čaj po stole. Chcela som ho utrieť, ale nebolo čím. Mám teraz trošku výčitky, keď tam už nikdy nepôjdem, či sa náhodou niekto nenalepí rukávom a nebude na mňa nadávať, to by ma mrzelo.

I hope that you can find your way back
To the place where you belong..

Neviem, bolo mi dobre, trochu zima. Chcela som ti zavolať a povedať ti o orgováne a o tom čo chcem aby bolo, ale ty by si vzdychol a čudne sa tváril a ja by som to cítila na diaľku a to som nechcela. Tak som len sedela, hudba mi rozširovala vnútornú kapacitu až sa to dalo pekne precítiť, a páčili sa mi hviezdy na teniskách. V tom momente. Potom som nastúpila, nesadla si, a už som nemala energiu prežívať.

do krížov

2007-05-05T21:02:00.000+02:00

Len tak si sem vhupnem
môžem
urobím to.
Prerýva sa dážď.
Potichu
hlasnejšie
na maxime.
Keď zavriem oči,
vidím gombík.
Myšlienky ho točia
a dážď mení
hluk
intenzitu
objem.
Padá ako točím. Sem a tam, neomŕza ma to.

Ak bude v pondelok pršať, pôjdeme fotiť. Mňa, pochmúrne. Dýchnem na zapršané sklo, nechám si zmáčať strapaté zlaté vlasy. Alebo aj nie, nezáleží odo mňa.

Šúpe sa mi nos, vyzerám kontrastne. Trošku pásikavo, trošku hlúpo. Ustráchane s vedomím, že nejako bude. Teraz je studeno s vlašskými orechmi.

Mám rada príjemné veci..

Asi si popíšem podrážku. Tak, aby bola popísaná, a aby som to vedela len ja. Bude to chcieť umenie,
chcem umenie.
Vcelku bytostne.
Nebaví ma stále o ňom písať
stále o ňom čítať,
nasávať ho od rána do večera.
Chcem ho v sebe
na sebe
chcem ho
chcem..
Len tu chcem byť
Len tu chcem byť s ním,
s mojim umením..

..budeš ním
aj keď sa unavím?

pohupom

2007-04-22T13:11:00.000+02:00

V hĺbke mojej duše je jedna pieseň bez slov..

Dvere vŕzgajú, mám zaprášené obdobie, inakú všehochuť. Deja vú, spomienky na budúcnosť, a niektoré veci odznova. Mixujú sa ako puding, ktorý sa mi včera nepodarilo rozmiešať do hladka. Cítim únavu, ľahostajnosť, nerozumiem a neopodstatnene verím.

Na okne je odtlačená ruka a na parketách kvapnutý kečup. Vraj dobre že sme si ho všimli, do rána by do podlahy vypálil dieru. Je totiž pálivý. Mňa pálilo v hrdle, keď som včera ležala na ramene, na ktorom som ešte ňe. Pálilo príjemne a upozorňovalo. Tieto mechanizmy vedia byť užitočné, také privátne upozorňovače obalené tajomnom.

Šampanské sladké, hranolky áno, a aj on. Áno, som si istá a nie, už stanovisko meniť nebudem. Pri hľadaní energie som našla tajomstvo rozhodovania. Či úspešného, ukáže čas. Vždy nájdem čo nehľadám a i tak sa zíde; som rada. Zaspala som so žuvačkou a zobudila sa s výhľadom do knižného raja. Tak som šla dýchať. Čerstvý vzduch je menej vzácny než vôňa kníh. To je dobre, lebo by zovšednela.

Vyčešem si vlasy, a budem sa hrať na vyšší štýl. Zahrám na klavíri bez tempa a bez spevu, aby bol priestor pre fantáziu. Rozumne ľahostajný kompromis pre nenávaratnosť momentu.

shot down

2007-04-18T21:17:00.000+02:00

Práve som sa rozsypala ako zle zaviazaný balíček karát. Takých malých, aké nosíš v bunde. Som totiž malá, primalá a prislabá, znášať toto všetko. Klamem telom ako okuliare z nezničiteľného plastu. Bolo to super a bolo by to super. A tak.

Vždy sa predstavuje. Keď nie je istota, tak sa predstavuje bojazlivo. Je jasné že nič nebude presne ako to chceme. Tak sa bojíme snívať konkrétne. Keď už zdanlivo držíme čo sme tak dlho chceli, zrazu sa to rozbije na milión kúskov ako ja pred chvíľou. Lebo som si predstavila. Stále to robím. Stále tú istú chybu. Akurát načas a predsa trošku priskoro. Nepoučiteľne naivne a dokola. No a teraz si môžem ísť trieskať hlavu o stenu napriek tomu, že to je za normálnych okolností tvoja parketa.

Idem nájsť posledné Geo a prečítam si ten veľký článok o nádeji, optimizme a tak. Bude to pekná rozprávka na dobrú noc. Taká nereálne snívavá. Tie sú fajn, kým sa ich nesnažíme prenášať do reality..

akordeónová atmosféra

2007-04-15T18:49:00.000+02:00

Tak som ja ako ty, rovnako iná až si rád aj zneistený. Stále je niečo čo nevieš, a bude to tak vždy, lebo tak je to správne a tak to má byť. Pozeráš sa ako si umývam tvár studenou vodou na prebudenie pred svitaním a tečú mi čierne slzy smiechu. Je to zvláštne, cítiť istotu a neposkytovať ju.

Natočené vlasy padajú v povolených prstencoch na plecia a nižšie. Nohy mi dnes nekončia a nekončí ani nič iné, je výnimočno. Rozbitá fľaša, žuvačka na lavičke, stopy po ľuďoch, suché oči a červené ústa. Nerevolučne pasívne žiť to najlepšie čo sa dá. Stále sa je načo tešiť, stále je niečo čo by chýbalo. Zrýchlený dych v hluku a chaose, jasné nebo a žiadne lampy, aby sa dobre počítala obloha.

Sústredím sa na nevyužitý priestor v mojej hlave. Pocit, že ak by sa niečo vyskytlo, tak je to kam uskladniť, upokojuje. Asi zavriem oči a nechám na ľavé obočie sadnúť bozk dávno vyslaný a dlho blúdiaci. Nejaké informácie navyše a budem svietiť pokrčeným portrétom na cestu. Kým dýcham, kráčam. Kým mám kam kráčať, mám v čo dúfať.

s pozdravom

2007-04-03T17:37:00.000+02:00

Máš pocit stiesnenia.
Uberá priestor
ťaží
obmedzuje
fyzicky bolí.
Koncentruješ ho v pozornosti
Máš strach
Chceš lietať
Bez obetí,
nech si jediná
jedinečná
dobrovoľná obeť.
Tupá bolesť v svedomí nedovolí spánku prísť.
Chce sa ti zbabelo utekať tam,
kde budeš môcť utekať ako budeš chcieť.
Uniknúť
nech to stojí čo to stojí
bude to stáť za to
a ty to vieš.
Konaj. Niet načo čakať, ja názor nezmením..

Tvoja intuícia

z dnu, von

2007-03-30T21:00:00.000+02:00

Tlačia ma oči, lebo sa chystám ubližovať. Dvom, čiže dva mínus ja. A to som si myslela že bude dobre, len lepšie. No hlúpa. Bolia spánky, bolia myšlienky, bolí ma svet.

Trasie sa bytie, odkladajú sa vetrovky a zábrany. Objatia, výhry a zvuk biliardových gúľ. Sú. Pohľad z diaľky na očko čo beží po lýtku. Prehry, bdenie a túlanie sa. Svetlými ulicami a tmavými zákutiami duší. Všelijako s prepletenými prstami a podvodom. Smiech na predných sedadlách a pohľady, tie pohľady. Tajomná vďaka odhalenému páchateľovi. Keď niekto hovorí čo myslíte a myslí čo hovoríte, alebo keď sa niekto len nevie napočúvať toho čo hovoríte a myslíte? Zložito jednoduchá situácia. To všetko a ešte viac.

Hľadám kľúč a nenachádzam. Vraj viac nájdeme keď nenájdeme čo sme hľadali, pretože nájdeme dôležitejšie. Tak som zvedavá. Hľadám v akordoch, čaji a svetle sviečok. Akosi sa zrýchľuje frekvencia. Funguje to tak, že čím dlhšie nenachádzame tým dôležitejšie nájdeme? Dúfam.

Malé červené bodky, zle napísaná kniha. Idol a croissanty. Naučím sa tú pieseň hrať, konečne.

džast enadr sany dej

2007-03-23T19:12:00.001+01:00

Spievam si Corinne Bailey Rae, lebo je taká akurátne optimisticky melodická. Mám v bruchu motýle a čokoládový vaječný likér. Mňamka.

Šla som domov dlho, a v tretine cesty sa mi vybil ajpod. Cítila som úzkosť, som asi závislá. Neviem či na ajpode alebo na Bryanovi Adamsovi. Ten chlap vie totiž strašne dobre rozletniť.

Chodila som dnes, veľa. Po kapucni mi stekali kvapky marcového dažďa a napitými nohavicami som šúchala o tmavý chodník. A napriek všetkému čo sa deje, vonku aj vnútri, pri mne aj mimo mňa, je všetko tak paradoxne bezstarostné, až je to super a trošku obavné zároveň.

A čo
a nevadí.

Stojíme v potravinách radu, predavačka je srandistka, strašne rozhadzuje rukami, až sa babička stojaca pred nami otočí, že radšej pôjde k tej pokladni vedľa. V košíku máme štyri kyslé smotany a tri balíky bylinných čajov. Smejeme sa, že držíme smotanovo-čajovú diétu a nenamaľovaná žena stojaca za nami vyzerá, že nám to verí.

V taške mi smotany vydávajú podozrivé zvuky. Kúpila som si dnes radosť: veľké náušnice a šedé tričko bez ramienok. Mám na duši taký fajn hrejivý pocit, že sa mi chce preskakovať ročné obdobia.

Sometimes you don't understand where I'm coming from
I´d just like to make you see that
I desire the simple things

Je to príjemné, držať medzi dlaňami to "mať sa skvele", že hej.

jarne

2007-03-15T19:17:00.000+01:00

Poď so mnou
do sveta nevšedných všedností
ukážem ti tajomstvo.
Pôjdeme po vlastných
na miesto znovunájdených radostí
vonku bude krásne
akokoľvek bude
lebo nezáleží od vonku
ako je vnútri.
Pátravo
po miestach dávno preskúmaných
s nádychom hmlisto neznámeho
sa rada túlam
mlčky a netrápne
s úsmevom ktorý netreba ukázať
je na duši
a to je tak akurát
dosť.
Kráčať spolu
dýchať vôňu čerstvo rozkvitnutých stromov
a ich bielych kvetov.
Na sklonku dňa
rozpletám vlasy a spomienky
necítim sa definitívne
a to je dobre
lebo
túžiť je dôvod žiť.

steady love

2007-03-09T22:58:00.000+01:00

steady = usilovný; verný; pevný; stály; neustály; upevnený; stojaci; stabilný; ustálený; stacionárny; pravidelný; vytrvalý,..

Žiaden dokonalejší prívlastok pre lásku ma nenapadá..

bezoblačno

2007-03-03T16:26:00.000+01:00

Mám akútny pocit, že mi každú chvíľu začne tiecť čokoláda ušami von a bude jej strašne veľa, tak ju zapíjam grepovým džúsom a plánujem skončiť. Padla už oriešková aj likérová. Šlape mi ešte odvčera večera, dlhý ostrov, betóny, ploskačka karibského rumu, a ďalej neviem. Už sa ale nesmejem. Všetky moje problémy teraz rieši Pytagorova veta a Staind. Prehlušujú kvapky, je to fajn mix na počúvanie, tak počúvam.

Toto len lebo najprv robím všetko čo ma napadne, aby som nemusela robiť čo mám.

A štve ma, že neviem preložiť slovo express dostatočne patrične.

zachytená náhodnosť

2007-03-01T20:18:00.000+01:00

Včera som sa mala zázračne, dnes magicky. S príchuťou muškátového orecha, kokosu, rumu a pomarančov. Tak sladkoľahko.

Vybehla som si zámocké schody a cítila zrýchelný tep v celej mojej fyzickosti. Nechala som prefúknuť krátku čiernu vestu chladným vetrom, zavrela oči a užívala si bytie pre bytie samotné. Na takéto počasie sa nedá pozerať spoza okna. Šli sme pomaly, smejúc sa a všade. Rozprávali sme sa o kryštálových lustroch, vaniach na nožičkách, betóne v žalúdku, sexe, čokoláde, brode a o štatistike. Itinerárne po hradnom vrchu som ticho spomínala. Veľmi živo a neviem či aj trochu bolestne.

V trolejbuse si sadol oproti a ďaleko. Ja som sa opierala hlavou o sklo, mala zavreté oči, a usmievala sa nad tým, čo hovorili. Cítila som na sebe ten pohľad, ako keď sa ráno zobudíte na to, že sa na vás uprene pozerá pes, manžel, alebo niekto iný. Otvorila som oči, a pozerala sa tiež. Priamo, krátko, dlhšie, uprene, sklopene, opovržlivo, usmievavo, veľmi dlho. Postavil sa na výstup. Dvihla som hlavu a cítila blízkosť. Vystúpil, už sa neobzrel. Tak som sa obzrela ja. Stál tam, dva metre odo mňa cez sklo. Usmial sa a zakýval. Odkývala som a odusmiala som sa. A potom som sa usmievala ešte veľmi dlho. Mám rada tieto prepravné lásky, ktoré ešte asi týždeň dúfate, že stretnete opäť. A nestretnete ale nevadí, lebo novú vystrieda novšia, dokola a zase.

V autobuse ma obsadli samí chlapi. Stále som sa usmievala a oni si mysleli, že na nich. A nech. :) Na zahmlené okno som nakreslila srdce. Veľké. Usmial sa ďalší. Už mi to bolo trošku blbé, tak som sa radšej pozerala von. Svetlo pouličných lámp, svietilo na cestu, a pritom z nej chcelo zviesť. Pretože všetko má svoju zákernosť.

There now, steady love, so few come and don't go
Will you won't you, be the one I'll always know?
When I'm losing my control, the city spins around
You're the only one who knows, you slow it down

Oh, oh
be my baby
oh, oh
I'll look after you

It's always have and never hold
You've begun to feel like home
What's mine is yours to leave or take
What's mine is yours to make your own

To sa nehodilo, viem. Ale je to pripekné aby som sa nepodelila a už týždeň mi to dáva taký zvláštny osudový pocit. Tak preto.

zanedbateľno

2007-02-25T16:55:00.000+01:00

Snažím sa vnímať globálne
tento svet
ako je
komplexný náhľad
na veci nekonkrétne konkrétne
a celkom mi to ide.
Uvedomujem si zbytočnosť a zanedbateľnosť mojej existencie
zanedbateľnosť existencie ktoréhokoľvek z nás,
že jeden znamená nič
a že mínus jeden je zanedbateľná strata
v zmysle svetovom.
Chodím ulicami
je zimšie než pred pár dňami
a nič to neznamená.
Aj napriek počasiu
to všetko vidieť
a ja sa pozerám.
Vidím lásku
ako letmý bozk v električke
ako dych ohrievajúci dlaň toho druhého
ako detský smiech a pusa na čelo
ako pohľad ktorý povie aj čo nechcel
ako prsty prepletené na opierke v kine
ako párik opúšťajúci kabínku dámskych toaliet
v jednom klube.
Vidím
pozerám sa dobre
a necítim sa ako súčasť
toho všetkého
som pozorovateľ
ktorý vníma
a neprispieva
do divadla života.
Niekedy je lepšie sa len pozerať
vnímať
a nechať
tak.
Rozmýšľam nad malichernosťou svojich problémov
predstavujem si život ako čiaru
viem že to nič neznamená
že sa budem na terajšok pozerať inak
za pár rokov
zrelšie
s nadhľadom
a pochopením.
Všetko do seba zapadne
ako dokonalosť zovretia dlaní.
Pýtam sa sama seba
že v existenciálnom ponímaní
čo na tom záleží?
Aj tak žijeme
v tom veľkom zmätku
ako malé mravce vo veľkom mravenisku
presvedčení že môžme zmeniť svet
že jednotlivec je položka veľká a väčšia
a odhliadnuc od veľkosti
potenciálu
intelektu
ducha
či ega
všetci veríme na šťastné konce
aj keď sme sa už tak veľa krát popálili.
Definitívnosť je predsa hlúposť
a tak chodíme
každý deň
našimi cestami
každý
nesúc vlastný uzlík
nech ostatní vidia
alebo nech nevidia.
Každý inak.
Niekedy máme chuť meniť
niekedy účastniť
a niekedy je lepšie sa len pozerať
vnímať
a nechať
tak.

odkaz

2007-02-13T19:58:00.000+01:00

Je tu tma, samota, trošku-zima a ja som príjemne unavená. Pozerám sa na jeho fotku, ktorú mi dal. Myslela som, že mi vypadla z vrecka a bála som sa povedať, že som ju stratila. Našťastie som ju dnes našla pred domom. Pár krát prejdenú a pošliapanú. Sú v nej zaryté maličké kamienky, je tak rôzne povlnená a budí dojem dlho a starostlivo opatrovanej, ale aj tak používanej fotografie. Jeho úsmev na nej je taký detsky nevinný, ako na všetkých, čo mi kedy dal. Usmejem sa a založím ju k ostatným, nech sa zase nestratí.

Paint me over with your dreams, som si dnes napísala do pravej dlane. Rada si píšem do dlaní, stále mi za to niekto nadáva, že z toho raz určite dostanem nejakú zákernú chorobu. Aj tak to nikdy nevydržím. Píšem, a maľujem. Slová, ktoré si chcem preložiť, ktoré chcem začať používať lebo sú skvelé, odkazy, ktoré chcem povedať, keď hovoriť nemôžem. Len otvorím dlaň a sledujem oči, ako mi behajú po dlani. Cítim šteklenie pohľadu a nemienim sa mu brániť. Potom oči presuniem nižšie a dočkám sa úsmevu. Alebo otázky, či som normálna. Podľa reakcie spoznáš priateľa. Jediné blbé, že podľa reakcie nespoznáš spriaznenú dušu. A aj tak niesom normálna, to by potom bola nuda.

Dostalo sa ku mne jedno video. O odkaze v dlani. Čo by ste si do tej dlane napísali, keby to mohllo byť len jedno slovo/krátka fráza? Short and meaningful. Hm?

Vykračujem si bratislavskými ulicami. Už sú také nevľúdne vľúdne s nádychom jari. Nemám šál, bolí ma hrdlo a cítim sa. Nechávam sa strhnúť čarovnou atmosférou. Vytiahnem telefón a odfotím si Dóm. Cítim sa ako turistka vo vlastnom meste. Minie ma škaredé dievča, má zvonenie akéhosi hitu leta 199x. Začnem sa kývať do rytmu a ona sa na mňa pohoršene pozrie. Odmením ju úsmevom a odklopkám v smere chôdze za povinnosťami.

Cítim sa úplne skvelo-skvelúco. Hlas mám ako mutujúci pubertiak, čistím si ho odkašľaním ako tenorista v strednom veku, a aj tak nemám rozsah presahujúci jednu oktávu. Ešteže mám hudobný sluch, aspoň týram okolie len v únosnej miere únosnosti. A aj tak by som spievala čo mi pľúca stačia, kričala ako najviac viem, a smiala sa srdečne a strašne nahlas. No a niekto by spieval, kričal, a smial sa so mnou. Nehovoril by, že je to divne alternatívne, ale že je to také, aké vždy chcel. Ja by som povedala že sa mi splnilo prianie a on by povedal že v tom prípade máme rovnaké priania a že si ich teraz môžeme splniť spolu, lebo je o dôvod viac skutočniť, keď tým potešíme aj niekoho druhého.

And isn't this exactly where you'd like me
I'm exactly where you'd like me, you know
Praying for love and paying in naivety

A že by som celkom rada aj držala niečiu dlaň a písala do nej. Len taký môj, short and meaningful*

šúchanie

2007-02-04T19:03:00.002+01:00

Dnes bola reč o ceste. Ktorú zvolíme, ktorou budeme kráčať, aby sme boli spokojní. Ale v prvom rade aby bola spokojná spoločnosť. Ako správna egoistická egocentrička som sa teda radšej ponorila do seba a robila zábery rekreačným tempom.

Na obed peši, v dlhých, širokých a rifľových. K nim letné tenisky, lebo teplomer. Šúcham šúchavo, je sucho
môžem.
V ušiach vietor
aj vo vlasoch.
Šúcham sama pre seba
cesta
hĺbať
raz za rok
málo
divné
priveľa
inak iná
bohatá vnútri
aj keď vonku stačí
vedia klipkať
kurviť
a nie šúchať
inak iná
trpezlivosť
hĺbka
pomáha
šuch.

Mám črepy v rukách. Trošku režú, pichajú, ale prežiteľne. Do dlaní mi tečie voda(?). Poukladám si úlomky obďaleč, a skladám. Asi to má byť miska. Pekná, farebná. Skúšam, celkom to ide. Niektoré kusy chýbajú. Skladám pekne odspodu. Ak nejaký kus chýba, nahradím ho iným a dám lepidlo navyše. Lepšia miska s dierou na okraji, než na dne. Mám do nej liať vodu, načo by bola deravá? Tak ju zvieram v rukách, voda tečie, tečie a neuniká spodom. Moja miska. Chybná a predsa plní účel takmer dokonale. A estetická hodnota je pre ten kostrbatý okraj ešte vyššia. Možno.